Multi-Kulti SS: Žiadni čistí Germáni, slúžili v nej kresťania aj moslimovia, Francúzi i Tatári

„Veľký jeruzalemský muftí Amín al-Husajní u bosnianskych dobrovoľníkov Waffen-SS,“ píše sa v dobovom sprievodnom texte k fotke z novembra 1943. Duchovný na nej kráča so zdvihnutou pravicou okolo radu vojakov v uniformách SS a s fezmi na hlave.

Al-Husajní, ktorý ušiel do nacistického Nemecka dva roky predtým, bol sám členom SS a organizoval nábor slovanských moslimov do kvázivojenskej zložky SS.

Výsledkom jeho snaženia bolo ustanovenie 13. horskej divízie Waffen-SS „Handschar“, ktorá mala až 21-tisíc Bosniakov, moslimov i kresťanov, a Nemcov. Meno dostala podľa arabskej dýky chandžár a bola nasadzovaná v brutálnych operáciách proti partizánom na Balkáne. Do jej histórie však patrí aj protinacistická vzbura, ktorú podnikli moslimskí aj katolícki poddôstojníci divízie pri výcviku vo Francúzsku v roku 1943.

Ďalšia bosnianska divízia Waffen-SS (23. horská) bola po niekoľkých mesiacoch pre nenaplnenie personálneho stavu rozpustená do iných jednotiek. Na Balkáne ale vznikla aj 21. horská divízia „Skanderbeg“ zostavená z albánskych dobrovoľníkov, pluk SS v srbskom Sandžaku a celý rad ďalších jednotiek.

Bosnianski moslimovia v uniformách SS modliaci sa k Mekke.
Bosnianski moslimovia v uniformách SS modliaci sa k Mekke.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Prevažná časť ich príslušníkov samozrejme ani náhodou nezapadala do esesáckeho ideálu čistej nordickej rasy. A to napriek tomu, že šéf SS Himmler od svojich čiernokošeliarov požadoval preukázanie árijského rodokmeňa, pred vojnou v prípade dôstojníkov dokonca až po rok 1750.

Medzi nami Germánmi

Himmler a jeho klika zápasili s typickou dilemou mocichtivých fanatikov: čo má prednosť, keď dôjde na lámanie chleba, ideológia, alebo pragmatizmus? Zvolili si druhý prístup. Napokon, ako inak by sa v roku 1923 založená Hitlerova ochranka (Stabswache) rozrástla z niekoľkých bitkárov na kolos kontrolujúci všetky represívne zložky a vlastniaci stovku podnikov?

​Himmler si postavil aj vlastnú armádu nazvanú Waffen-SS, ktorou od jej formálneho založenia v roku 1939 prešlo viac než 900-tisíc mužov. Na sklonku vojny v jej radoch slúžilo takmer 600-tisíc ľudí, kým takzvaná Allgemeine SS, teda „policajná“ časť Schutzstaffel, mala v tom čase zhruba tretinový počet príslušníkov.

Príslušníci divize Waffen-SS Handschar v roku 1943.
Príslušníci divize Waffen-SS Handschar v roku 1943.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Pre Himmlera totiž bolo kľúčové nebyť počas vojny iba hlavným policajtom a vykonávateľom holokaustu, ale tiež aktívne prispievať ku konečnému víťazstvu. Nechcel skončiť na vedľajšej koľaji ako Göring potom, čo Luftwaffe nedokázala zlomiť vôľu Británie k odporu ani ubrániť Ríšu pred spojeneckými bombardérmi.

Lenže kde zohnať stovky tisíc bojovníkov, keď brancov odvádzajú do wehrmachtu a odčerpávanie personálu z Allgemeine SS, umrlčích lebiek (SS-Totenkopfverbände) a policajných zložiek do bojových útvarov má svoje limity?

Rozhliadneme sa teda za hranice Ríše, povedal si šéf hlavného úradu SS (SS-Hauptamt) Gottlob Berger a začal verbovať takzvaných Volksdeutsche, čiže príslušníkov nemeckých národnostných menšín v obsadených alebo vazalských štátoch Európy. Z Rumunska, Maďarska, Srbska či Chorvátska sa ich do radov Waffen-SS v priebehu rokov prihlásilo – alebo v prípade Alsasanov pri odvode do armády „bolo prihlásených“ – viac než 300-tisíc.

Ani to však Himmlerovi nestačilo, a tak mu Hitler udelil bezprecedentné oprávnenie verbovať príslušníkov severo- a západoeurópskych národov, ktoré nacisti tiež považovali za germánske.

Za Hitlera bojovalo v jednotkách Waffen-SS aj takmer osemtisíc Dánov. Viac než polovica z nich položila za vodcu život.
Za Hitlera bojovalo v jednotkách Waffen-SS aj takmer osemtisíc Dánov. Viac než polovica z nich položila za vodcu život.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Po obsadení Dánska a Nórska tak boli z miestnych dobrovoľníkov zostavené „standarty“ (jednotky SS s veľkosťou pluku) „Nordland“ a „Westland“, ktoré boli ešte v roku 1940 spolu s nemeckou „Germania“ zlúčené do 5. tankovej divízie Waffen-SS „Wiking“. V jej radoch slúžili aj švédski, fínski, estónski či švajčiarski dobrovoľníci, v posledných týždňoch vojny aj na území Československa.

Za Hitlera bojovalo dohromady 7 800 Dánov, z ktorých viac než polovica položila za vodcu život. Do radov Waffen-SS vstúpilo aj bezmála štyritisíc Nórov, asi 40-tisíc Flámov a viac než 20-tisíc Holanďanov. Himmlerova „pangermánska ľudová armáda“ napriek tomu vo vojne nehrala významnejšiu úlohu, napokon každý piaty z týchto dobrovoľníkov Reichsführerovi-SS skôr či neskôr službu vypovedal.

Nebuďme prieberčiví

V júli 1943 povolil vichystický režim nábor svojich občanov do Waffen-SS, z ktorých bol zakrátko zostavený celý pluk. O rok neskôr narástol na celú brigádu, ktorá síce utrpela katastrofálne straty na východnom fronte, ktorú však Himmler napriek tomu v lete 1944 aspoň na papieri nafúkol na 33. divíziu Waffen-SS „Charlemagne“ (po francúzsky Karol Veľký). Zlúčením s niekoľkými ďalšími prevažne francúzskymi jednotkami dosiahla táto formácia silo osemtisíc mužov, čo však nebola ani polovica tabuľkového počtu.

Vzhľadom na nordickú spriaznenosť sa dvere do SS v roku 1943 otvorili aj Baltom. V Litve sa však len s ťažkosťami podarilo dať dohromady zárodok jednotky, ktorá bola rozpustená po tom, ako muži odmietli prisahať na Hitlera. Vznikli dve lotyšské divízie Waffen-SS (15. a 19. granátnici), ktorých členovia však boli v mnohých prípadoch zaradení do služby pod zámienkou nástupu na pracovnú povinnosť.

Príslušníci francúzskej divízie Waffen-SS Charlemagne.
Príslušníci francúzskej divízie Waffen-SS Charlemagne.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​V rôznych zložkách SS, polície a armády za Hitlera bojovalo dohromady asi 110-tisíc Lotyšov a takmer 70-tisíc Estóncov. Estónska 20. granátnická divízia Waffen-SS bola ako väčšina negermánskych jednotiek nasadzovaná prevažne v protipovstaleckých operáciách.

Hitlerovi slúžilo celkom až milión bývalých občanov Sovietskeho zväzu, a to predovšetkým v takzvaných východných légiách (Ostlegionen) wehrmachtu.

Na prelome rokov 1943 a 1944 však boli mnohé nenemecké jednotky armády prevedené do radov Waffen-SS. Tá si preto svojich ľudí začala kategorizovať na „skutočných“ esesákov, ďalej na Nemcov a Volksdeutsche, ktorí kritériá pre službu v SS vlastne nespĺňali, a na negermánskych príslušníkov. Poslední spomenutí pritom nemali právo nosiť na golieri Siegrune SS, namiesto ktorých si na pravý Kragenspiegel našívali napríklad štylizovaný chandžár.

Vlasovci, čiže Ruská oslobodenecká armáda (ROA), mali štatút spojeneckej armády podriadenej wehrmachtu. Do jej radov boli regrútovaní iba Rusi, a to prevažne vojnoví zajatci. Približne desaťtisíc Rusov si však oblieklo aj čiernu uniformu, z príslušníkov rôznych pomocných policajných zborov (Schutzmannschaften) vznikla 29. a 30. granátnická divízia Waffen-SS. Obe jednotky však boli považované za nespoľahlivé a ešte pred koncom vojny ich nacisti rozpustili.

Regrutačný plagát do valónskej divízie Waffen-SS.
Regrutačný plagát do valónskej divízie Waffen-SS.
Zdroj: Wikimedia Commons

Medzi mlynskými kameňmi

Väčšina Rusov a mnohí Ukrajinci brali službu pod hákovým krížom ako jedinú záchranu z pekla nacistických zajateckých táborov. Príslušníci iných národov Stalinovej ríše ako Kalmyci, Azerbajdžanci, Kaukazania, Arméni, Gruzínci či Tatári však bojovali za prísľub oslobodenia od červeného tyrana.

Na to počúvali najmä pobaltské národy, ktorých krajiny Sovietsky zväz v roku 1940 anektoval na základe paktu Molotov-Ribbentrop. Miestni ľudia mali v živej pamäti masové vraždenie a deportácie, ktorých sa sovietska moc dopúšťala, a nacistov vnímali ako osloboditeľov.

Hladomor s troma a pol miliónmi obeťami a ďalšie zločiny, ktorých sa sovietske sily v krajine dopúšťali, hnal do služieb okupantov zo západu aj mnohých Ukrajincov. Nastupovali do pomocných jednotiek wehrmachtu a rôznych kvázipolicajných zložiek, a to niekedy úplne dobrovoľne.

To celkom určite platilo pre 84-tisíc mužov, ktorí sa prihlásili do služby v SS po tom, ako Hitler v reakcii na porážku pri Stalingrade dovolil Himmlerovi verbovať aj medzi Ukrajincami. Prísnymi kritériami, medzi ktoré patrila napríklad aj služba otca v c. a k. armáde, ich prešlo dosť na zostavenie 14. granátnickej divízie Waffen-SS.

Za Hitlera bojovalo aj asi 110-tisíc Lotyšov. Na snímke sú príslušníci 15. granátnickej divízie Waffen SS.
Za Hitlera bojovalo aj asi 110-tisíc Lotyšov. Na snímke sú príslušníci 15. granátnickej divízie Waffen SS.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Čierne uniformy si teda obliekli najmenej dva tucty národností, pod krídla Waffen-SS boli v lete 1944 aspoň formálne prevedené dokonca aj kozácke oddiely pod velením Helmutha von Pannwitza. Zatiaľ čo regrútov zo severu a západu kontinentu lákala do radov Himmlerovej armády ideologická spriaznenosť s nacistami a pangermánske fantazmagórie, tým z východu Európy išlo hlavne o prežitie. Prezliecť uniformu znamenalo uniknúť z Dulagu či Stalagu, veď z 5,7 milióna zajatých červenoarmejcov sa ich 3,3 miliónu nikdy nevrátilo domov.

Mnohí dobrovoľníci zo Sovietskeho zväzu a ním medzi vojnami okupovaných krajín snívalo o slobode pre svoje národy, Hitler ich však považoval iba za Kanonenfutter vo vojne proti Stalinovi. Po konečnom víťazstve malo obyvateľstvo východnej Európy tak či tak uvoľniť miesto nemeckým kolonizátorom. SS vypracovaný Generalplan Ost predpokladal vyhladovanie, zabitie či deportáciu viac než 30 miliónov ľudí a dosídlenie priestoru od Warty po Volgu viac než dvanástimi miliónmi Nemcov.

Akonáhle začalo byť jasné, že Hitler svoje sľuby nikdy nesplní, začali nenemecké jednotky Waffen-SS postihovať hromadné dezercie. Niektorí ich príslušníci ale naopak bojovali mimoriadne fanaticky, tušiac, čo by ich po páde Tretej ríše čakalo v ich domovinách.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.