Zachráňte nás, pán prezident. Listy, ktoré Jozef Tiso dostával, odhaľujú stovky životných drám

Patria k najtragickejším postavám vojnovej Slovenskej republiky, ktorá ich vyše päťdesiattisíc vyviezla do koncentračných táborov. Dokonca sama z vlastnej vôle. Akú rolu hral v osudoch slovenských Židov prezident Tiso – naozaj ich tisíce zachraňoval výnimkami, alebo to bol tvrdý antisemita? Aj to naznačujú listy, ktoré u nás zozbierala americká autorka pripravovanej knihy o ich osudoch.

„Milý pán prezident! Každý večer sa modlím o Vaše zdravie. Mamička mi stále povedá, že keď budem dobrý, Ježiško mi prinesie najkrajší dar od pána prezidenta. Už viem písať na stroji. O rok pôjdem už do školy. Ruky bozkáva Na stráž!“ A podpis.

Pisateľom týchto riadkov bol päťročný židovský chlapec a tým najkrajším darom mala byť takzvaná prezidentská výnimka, ktorá by jemu a jeho rodine zabezpečila život bez aspoň časti značných obmedzení takzvaného židovského kódexu. A neskôr by ho dokonca možno zachránila pred transportom do koncentračného tábora.

No detská roztomilosť zjavne nadriadených neobmäkčila, pretože na tomto liste sa, ako na tisíckach iných, ocitla pečiatka zamietnuté. A hoci tento príbeh mal vcelku šťastný koniec, osudy ďalších desaťtisícov (nielen) slovenských Židov počas druhej svetovej vojny sa skončili tragicky.

Slovensko si z hľadiska zaobchádzania so svojimi občanmi vyslúžilo smutné prvenstvo – ako jediná nacistickým Nemeckom priamo neokupovaná krajina sme dobrovoľne vyviezli svojich Židov do koncentračných táborov. Navyše sme za to Nemcom zaplatili (500 ríšskych mariek na osobu). To všetko v čase, keď na čele štátu stál katolícky kňaz, ktorý sa v plamenných prejavoch rád oháňal morálkou a humanizmom.

​Smutný paradox? Alebo cynický kalkul? Aký vlastne bol vzťah Jozefa Tisa k Židom a aké boli dôsledky? Poďme sa aj v svetle dobových dokumentov, ktoré sa ešte nedostali na verejnosť, pozrieť na túto kapitolu našej histórie.

Totalitný štát

Jozef Tiso stál v rokoch 1939 až 1945 na čele štátu, ktorý vznikol odtrhnutím od Československa pod nátlakom vodcu Nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Slovensko bolo takpovediac vzorovým vazalským štátom a hoci sa Tisovi podarilo do určitej miery ho uchrániť pred radikalizmom a v porovnaní s okolitými krajinami vcelku dobre hospodársky prosperoval, v mnohých ohľadoch bol typickou totalitou.

Vláda jednej strany na čele s Vodcom (aj keď Tiso tento titul nepoužíval rád a často) držala pevne v rukách osudy občanov krajiny. Najmä židovských, nad ktorými sa, podobne ako v Nemecku, ale aj v ostatnej Európe, sťahovali mračná.

Listy, ktoré písali ľudia prezidentovi Jozefovi Tisovi:

​O tom, že Tiso minimálne z hľadiska svojho postavenia politika nemal k Židom práve kladný vzťah, svedčí aj príklad, ktorý uvádza v knihe Tragédia politika, kňaza a človeka historik Ivan Kamenec. Týka sa ešte obdobia pred vznikom samostatného Slovenska, keď v rámci takzvanej prvej viedenskej arbitráže muselo Československo Maďarsku odstúpiť rozsiahle územia na juhu Slovenska. Tiso vtedy ako predseda slovenskej vlády spolu s tlačou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, na ktorej čele stál, obvinil zo straty územia židovských obyvateľov, ktorí vraj túžili po návrate do „veľkého Uhorska“.

​Ako píše Kamenec, Tiso sa dal strhnúť k surovému kroku a 4. novembra 1938, ešte predtým, ako na odstúpené územia mali prísť maďarskí úradníci, vydal príkaz všetkým okresným úradom, aby tam násilne vyviezli tých židovských občanov, ktorí nemali na Slovensku štátne občianstvo a domovú príslušnosť.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 81% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.