Maršal Rommel si ako Hitlerov chránenec mohol dovoliť veľa, nakoniec dostal mafiánsku ponuku

V obrnenom transportéri vošiel 15. marca 1939 do okupovanej Prahy. O rok neskôr už na vodcovho obľúbenca Erwina Rommela čakal západný front a vlastná tanková divízia. Tam se tiež zrodil mýtus zázračného generála, Hitlerovho favorita, ktorý sa však skončil na jeseň 1944 prehryznutím dvoch ampuliek cyankáli, ktoré mu poslal práve Hitler.

Ale v roku 1940 stúpal Rommel po strmej ceste nahor. „Je ako jeden z jazdcov apokalypsy. Jeho kúzelným slovom je rýchlosť a jeho tovarom je odvaha... Jeho tanky vyrývajú dlhú, krvavú stopu po celej Európe ako skalpel chirurga,“ písali o ňom Goebbelsovi propagandisti. A mali pravdu.

Symbol blitzkriegu

Rommel mal cit pre bleskovú vojnu. „Herr Blitzkrieg“ išiel najrýchlejšie a najďalej. Najprv ku kanálu La Manche, potom až k španielskym hraniciam. Francúzi hovorili jeho jednotke „divízia prízrakov“. Keď bolo treba, nasadol Rommel do prvého tanku a viedol útok. Videli ho, ako po pás vo vode stavia s ženistami most. Keď na jeho tylo vyrazili britské tanky, osobne riadil delostreľbu.

Boli to príbehy ako vyšité pre hrdinu nového Nemecka. Obzvlášť keď išlo o niekdajšieho hrdinu z bojísk prvej svetovej vojny. Dokázal na talianskom fronte s hŕstkou vojakov zajať tisíce Talianov, podnikal odvážne akcie a velil jednému z úderných oddielov, ktoré vzišli zo zúfalstva zákopovej vojny a ktorých taktika bola predstupňom blitzkriegu.

Ako mladý kapitán dostal Rommel najvyššie vyznamenanie cisárskeho Nemecka, Pour le Mérite. Keď nastúpil Hitler k moci, Rommelovi sa pozdával, hoci sám nebol priamo nacista. Neskôr však Rommelova oddanosť vodcovi a nadšenie pre nacistické ideály uvádzali kolegov v generálskej uniforme do rozpakov.

Koncom tridsiatych rokov sa Rommel stal Hitlerovým chránencom. Možno preto, že Hitler hľadal v dôstojníckom zbore niekoho, kto tam nepatril. Rommel nebol z dôstojníckej kasty, narodil sa v roku 1891 v učiteľskej rodine a dôstojníkom sa stal náhodou. Vynikal v matematike a chcel študovať strojárstvo, proti tomu však bol otec. Tak sa dohodli na kompromise – stane sa dôstojníkom delostrelectva, pretože tam sa tiež veľa počíta.

Erwin Rommel ako poručík nemeckej cisárskej armády v roku 1917.
Erwin Rommel ako poručík nemeckej cisárskej armády v roku 1917.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Pod Hitlerovou ochrannou rukou si toho mohol veľa dovoliť. Keď v roku 1940 prekračoval rieku Másu, jednoducho ukradol pontóny susednej divízii, aby mohol ísť rýchlejšie vpred.

Štíhly, energický dôstojník, ktorý bojoval na čele svojich mužov, bol ideálny pre propagandu. A Rommel sám išiel publicite v ústrety – staral sa, aby okolo neho boli fotografi a kameramani. Čoskoro dosiahol svoje: kamkoľvek prišiel, sprevádzali ho legendy. Pre Nemcov sa stal symbolom blitzkriegu.

Ale Rommel nebol rytier bez poškvrny, ako ho vykresľovali filmové týždenníky. Britský historik Len Deighton uvádza, že jeho obľúbeným trikom bolo nechať mávať posádky bielou vlajkou. Raz vraj nechal rozstrieľať sanitnú kolónu.

Na čo naozaj mal?

O rok neskôr uviazol v afrických pieskoch taliansky duce Mussolini a požiadal Hitlera o pomoc. Ten mu poslal, ako povedal, „svojho najneohrozenejšieho generála“. Rommelova povesť ale napodiv ešte neprekročila frontové línie, pretože britská spravodajská služba vtedy napísala: „V Afrike pristáli Nemci vedení neznámym generálom Rommelom.“

​„Neznámy“ Rommel nechcel dopustiť, aby sa stal veliteľom odľahlého bojiska. Jeho úlohou bolo uhájiť Líbyu, on však rovno zaútočil. Ponáhľal sa a neželal si pozičnú vojnu. Preháňal Britov púšťou a zatlačil ich ďaleko na východ. Zrodil sa ďalší mýtus – o Púštnej líške, lebo taká bola Rommelova nová prezývka.

Na jeseň 1942 stál sto kilometrov od Alexandrie a na dosah ruky mal aj Káhiru. Briti tam už pálili dokumenty. Ich provizórna obranná línia sa zastavila pri železničnej stanici menom El Alamein...

Afrika ukázala, čo v Rommelovi naozaj je. „Púšť je rajom pre taktika a nočnou morou pre zásobovacieho dôstojníka,“ povedal Rommel a napísal si tým svoj vlastný posudok. Vymýšľal úžasné operácie, skvelo postupoval, obchvacoval, sťahoval sa a zasa vyrážal vpred. Ale málo sa staral o to, čo bude potom. Čo naleje do motorov svojich tankov, čím vojaci naplnia zásobníky a čím sa nakŕmia. Postupoval a nemyslel na medzeru za sebou. Pridajte si k tomu fakt, že Spojenci Rommelovi celkom úspešne blokovali dodávky z Európy, a už viete, prečo niekedy prehrá aj Púštna líška.

V Afrike sa zrodila Rommelova legenda, ktorú vystihovala aj jeho prezývka Púštna líška.
V Afrike sa zrodila Rommelova legenda, ktorú vystihovala aj jeho prezývka Púštna líška.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Niektorí vojenskí historici tvrdia, že Rommel nemal na to, aby sám riadil celé bojisko. Bol vraj ideálnym veliteľom divízie, ale na viac nemal.

Vojakom sa musel páčiť. Kládol s nimi míny, keď bolo treba, bol v prvej línii a miloval onen druh neformálnosti, ktorý púšť poskytovala. Vojakom sa to možno páčilo, ale fakt je, že to nebol najlepší spôsob, ako riadiť rýchlu, modernú bitku.

„Veľmi často nemohol v kritickom okamihu Rommela nikto nájsť, pretože práve osobne riadil útok nejakého práporu. Tak sa zaujímal o podružné akcie, že mu unikal celkový obraz bitky,“ napísal britský generál Brian Horrocks.

Rommel bol takmer geniálny improvizátor, podobne ako Hitler konal inštinktívne a prichádzal s originálnym riešením. Potreboval by však za sebou jedného pedanta.

Mafiánska ponuka

Rommel sa vrátil do Nemecka ako najmladší poľný maršal, čo iba posilnilo nevraživosť generálov, ktorí mu posmešne hovorili „maršál chlapček“ (Marschall Bubi).

Po niekoľkých mesiacoch išiel do svojej poslednej stratenej bitky: mal držať hradby „pevnosti Európa“. Dostal za úlohu budovať a brániť Atlantický val. Vrhol sa do práce s elánom, ale keď 6. júna 1944 prišla invázia, ukázalo sa, že neodhadol správne čas ani miesto vylodenia. Neveril, že sa Spojenci vylodia v Normandii, ale ďalej na východe. A tesne pred inváziou odišiel z Francúzska.

Spätne sa ukázalo, že vymyslel dobrú obranu: chcel rozdrviť protivníka svojimi tankovými divíziami priamo na pobreží, ale führer ich chcel nechať v zálohe pre rozhodujúcu bitku, čím umožnil Spojencom, aby si vytvorili predmostie.

Rommel pri inšpekcii Atlantického valu vo Francúzsku na jar 1944.
Rommel pri inšpekcii Atlantického valu vo Francúzsku na jar 1944.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Spojenci síce nepostupovali extra rýchlo, ale nemecké straty rástli. Od 17. júla medzi ne patril aj Rommel: spojenecké lietadlo rozstrieľalo jeho auto a on sám bol ťažko ranený.

Krátko po tom vybuchla von Stauffenbergova bomba v Hitlerovom Vlčom brlohu. Pri vyšetrovaní padalo aj Rommelovo meno. Dnes vieme, že keď sprisahanci Rommela oslovili prvý raz, odmietol ich, druhýkrát už nie. Želal si však Hitlera iba odstrániť, nie zabiť.

Keď Hitler nadobudol presvedčenie, že ho Rommel zradil, vyslal za ním 18. októbra 1944 dvoch generálov s dvoma kapsulami cyankáli a s mafiánskou ponukou: keď si okamžite vezme jed, rodina zostane ušetrená. Hitler nechcel, aby sa Nemci dozvedeli, že zradil  aj ich idol a jeho chránenec.

Rommelov syn Manfred po rokoch spomínal, ako otec naposledy vstúpil do jeho izby. „Práve som povedal tvojej matke, že musím byť o štvrťhodinu mŕtvy. Hitler ma obvinil z velezrady.“ O pár minút skutočne zomrel. Hitler mu vystrojil štátny pohreb so všetkými poctami.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.