Titanic nacistov poslali ku dnu sovietske torpéda, zahynuli pri tom tisíce ľudí

„30. januára 23:08 (tri torpéda vypálené) s istotou potopený asi 20 000 tonový parník,“ napísal vtedy kapitán sovietskej ponorky S-13 Alexander Marinesko svojmu veleniu v Kronštadte. V správe neuviedol, že ku dnu poslal loď Wilhelm Gustloff a pravdepodobne to v tej chvíli ani nevedel. Svojím zásahom v každom prípade spôsobil najväčšiu námornú katastrofu histórie.

Všetko sa začalo v polovici januára 1945, keď sovietske vojská donútili Nemcov stiahnuť sa k prístavu Gdynia. V dokoch vtedy kotvili štyri lode – nemocničná Deutschland, osobná Hansa, Hamburg a práve Wilhelm Gustloff.

Obrovské plavidlo pôvodne vôbec neslúžilo na vojenské účely. Loď slhá 208 metrov s výtlakom 25 500 ton slúžila nacistickej organizácii Kraft durch Freude a na jej palube se rekreovali sympatizanti režimu.

Na luxusnú loď sa zmestilo 1 465 rekreantov a 426 členov posádky. K dispozícii mali plavecký bazén, sedem barov, tančiarne, knižnica, zimná záhrada, hudobná sála či palubne kino. Úloha výletnej lode sa však so začiatkom vojny skončila a veľkolepé plavidlo, ktoré nieslo meno zavraždeného švajčiarskeho nacistu, sa v roku 1939 zapojilo do vojnovej mašinérie.

Smrť v ľadových vodách Baltu

Wilhelm Gustloff najprv slúžil ako plávajúci lazaret a v novembri 1940 ho v Gdyni premenili na kasárne. V januári 1945 sa mala loď po rokoch kotvenia v prístave dostať opäť do pohybu. Z Gdynie mala odviezť technický personál, vojakov, ale aj tisícky civilistov, ktorí utekali pred blížiacou sa Červenou armádou.

Podľa lodných dokumentov bolo vtedy na palube 6 050 ľudí, pričom maximálna kapacita bola stanovená na 6 000 ľudí. Podľa Heinza Schöna, ktorý vtedy ako 18-ročný potopenie lode prežil a stal sa potom kronikárom katastrofy, sa ale na palube tiesnilo viac než desať a pol tisíca ľudí, z toho takmer deväťtisíc utečencov.

Kapitán lode Friedrich Petersen urobil hneď dve osudové chyby. Kvôli obavám zo zrážky s inou loďou nechal rozsvietené palubné a polohové svetlá lode a napriek radám kolegov zamieril do hlbokých vôd ďalej od pobrežia. Tam si však loď, ktorá nebola označená ako humanitárne plavidlo, všimla Marineskova ponorka.

Na začiatku druhej svetovej vojny sa luxusná rekreačná loď zmenila na plávajúci lazaret.
Na začiatku druhej svetovej vojny sa luxusná rekreačná loď zmenila na plávajúci lazaret.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Tridsaťdvaročný kapitán neváhal a o 21:15 rozkázal vypustiť štyri torpéda, ktorá sa volali Za vlasť, Za sovietsky ľud, Za Leningrad a Za Stalina. Prvé tri zasiahli cieľ, štvrté se vzpriečilo v hlavni.

Len samotné výbuchy zabili stovky ľudí a do lode sa okamžite začala valiť voda. Časť vodotesných priečok sa vôbec neuzatvorila, možno aj pre množstvo batožiny cestujúcich, ktorá ich zablokovala. Iné sa zase zavreli a uväznili pasažierov vo vnútri lode.

Agónia trvala hodinu

Na palubách, kde boli tisícky ľudí, vypukla panika a veľa ľudí bolo ušliapaných. „Dav sa hrnul cez koberec mŕtvych i živých ľudí stále preč,“ spomínal pred časom Schön pre web Die Presse.

Skazu dokonalo mrazivé počasie. Teplota vzduchu bola vtedy 18 stupňov pod bodom mrazu a voda v Baltskom mori bola ľadová. Z ľudí, ktorí skočili cez palubu, ich veľa zomrelo na teplotný šok. Vo vode, ktorá nemala viac než štyri stupne, nikto dlho nevydržal.

Agónia trvala 62 minút než Baltské more zhltlo pýchu Kraft durch Freude. Koľko ľudí vtedy tridsať kilometrov od pobrežia zomrelo, sa dodnes presne nevie. Podľa počítačovej analýzy udalosti z roku 2003 si tragédia mohla vyžiadať až 9 400 obetí. Lode nemeckého námorníctva, ktoré priplávali na pomoc, vytiahli z vody iba 1 239 ľudí. 

Heinz Schön však aj po rokoch váhal nad označením sovietskeho útoku za „vojnový zločin“. Loď viezla vojakov pod vlajkou nepriateľa a bola ozbrojená. Plavidlo bolo podľa neho zameniteľné s vojenskou loďou a jeho torpédovanie bolo legálne. Marineskova ponorka sa po útoku ponorila a prečkala na dne mora niekoľko útokov hlbinnými bombami.

Miesto, kde sa nachádza vrak lode, je označené ako vojnový pamätník a námorný cintorín. Nachádza sa v poľských vodách a v námorných mapách nesie označenie „prekážka číslo 73“.

Miesto stráži poľská pobrežná stráž. Dôvodom sú aj teórie hľadačov pokladov, ktorí si myslia, že na palube Wilhelma Gustloffa je legendárna Jantárová komnata pruských kráľov. V roku 2002 držiteľ Nobelovej ceny Günter Grass napísal o tragédii román Ako rak, ktorým v Nemecku po rokoch otvoril debatu o úteku viac než desiatich miliónov Nemcov z východných provincií.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.