Otec tankovej vojny, ktorý dal nacistom víťaznú taktiku. Guderian sa často rázne hádal s Hitlerom

Ako mladým dôstojníkom ním otriasli masakry útočiacej pechoty v prvej svetovej vojne. Uvedomil si, že moderné vojnové ťaženia budú doménou mohutných obrnených formácií, ktoré dokážu zlomiť odpor protivníka.

A tak sa stal generálplukovník Heinz Wilhelm Guderian tvorcom preslávenej Panzertruppe, formácie tankov a obrnených transportérov, ktoré rozsievali medzi nepriateľmi hrôzu.

Heinz sa narodil 17. júna 1888, vyštudoval vojnovú školu v Metze a v roku 1907 nastúpil k 10. hannoverskému jägerskému pluku, ktorému velil jeho otec. O rok neskôr bol povýšený do hodnosti poručíka.

Guderianovo štúdium na Postupimskej vojnovej akadémii prerušila v roku 1914 prvá svetová vojna a on nastúpil k jednotkám na západnej fronte ako spojovací dôstojník. Bol svedkom toho, ako pešiaci nezmyselne útočili na francúzske či britské zákopy a nepriateľské delostrelectvo, guľomety a granáty ich kosili po tisícoch. Mnohokrát zúril a verejne preklínal svojich nadriadených za to, že hnali vojakov na nezmyselný masaker. Vtedy mladý veliteľ pochopil, že útoky pechoty na dobre opevnené pozície protivníka sú vopred odsúdené na neúspech. Chcel to napraviť, ale vtedy ešte nevedel ako.

Po porážke Nemecka v roku 1918 zostal v armáde a krátko sa zúčastnil bojov dobrovoľníkov Freikorpsu v Pobaltí. Ako píše Kenneth Macksey v knihe Guderian, tankový generál, v roku 1922 prichádza kľúčový okamih Guderianovho života. Mal preskúmať možnosti tankov v budúcom vojnovom konflikte. "Guderian sa pustil do práce s vervou a nadšením," píše Macksey.

S Hitlerovou podporou
S Adolfom Hitlerom sa prvýkrát stretol v januári roku 1934 na cvičisku v Kummersdorfe. Guderian bol vtedy náčelníkom štábu inšpektorátu motorizovaných jednotiek a predviedol mu manévre rôznych strojov vrátane motocyklov a pásového traktora, ktoré simulovali tanky a obrnenú techniku. Hitler bol podľa Guderianových spomienok vtedy nadšený a údajne zvolal: "To je ono, to je to, čo potrebujem."

Dá sa povedať, že Hitlerova priazeň tankovému odborníkovi bola rozhodujúca pre vojnové úspechy Nemecka. Aj v iných armádach boli dôstojníci, ktorí si uvedomovali význam tankov pre moderné vedenie vojny, napríklad Brit Liddel Hart, autor skvelého diela Druhá svetová vojna, alebo neskorší francúzsky prezident Charles de Gaulle, ale ich nadriadení neprikladali tankom rozhodujúci význam, čo neskôr ľutovali.

Nanešťastie pre Európu prejavil Heinz Guderian silnú vôľu a napriek odporu niektorých konzervatívnych nemeckých dôstojníkov, vrátane náčelníka generálneho štábu generála Ludwiga von Becka, presadil do praxe myšlienku mohutných obrnených zväzov, ktoré razantnými údermi zničia obranu protivníka a preniknú hlboko do jeho tyla. Tanky rozvrátia obranu nepriateľa, budú ho prenasledovať a nedovolia mu v krátkom čase opäť zaujať obranné pozície. To, čo po tankovom údere zostane, zlikviduje motorizovaná pechota, ktorá tanky sprevádza v obrnených transportéroch a v nákladných autách. Ide o taktiku známu ako Blitzkrieg - blesková vojna.

Poznatky o moderných obrnených vojskách a ich využití v boji zhrnul Guderian v knihe Achtung Panzer, vysoko cenenej odborníkmi.

Tanková sila
V septembri 1939 zaútočilo Nemecko na Poľsko a Guderian dokázal, že rýchle obrnené zoskupenia sú hlavným tromfom nemeckej armády. So svojím 19. tankovým zborom, ktorý tvorili jedna tanková a dve motorizované divízie, viedol útok v blízkosti svojho rodiska Kulmu. Jeho vojaci dokázali vo východnom Poľsku za osem dní postúpiť o 160 kilometrov a 17. septembra zavŕšili svoje víťazstvo dobytím Brest-Litovska. Porážka poľskej armády nebola prekvapujúca, zle vyzbrojené Poľsko, ktoré sa opieralo o mohutné, ale zastarané jazdné jednotky, nemohlo silnejšiemu Nemecku konkurovať.

Talentovaný veliteľ získal medzi vojakmi nesmiernu popularitu aj tým, že na rozdiel od mnohých iných vyšších dôstojníkov nevelil zo štábu, ktorý sídlil ďaleko za frontom, ale riadil operácie z prvých línií a dokázal sa vžiť do pocitov mužstva, ktoré bezprostredne riskovalo svoje životy.

Po víťazstve na východe pripravovalo Nemecko ďalšiu vojnu na západe. A tu má Guderian veľkú zásluhu na úspechu bleskovej vojny aj proti silnému nepriateľovi.

Okradnutý o triumf
Keď sa nemecké velenie zaoberalo myšlienkou obsadenia Francúzska, prišiel poľný maršal Erich von Manstein s myšlienkou rýchleho hlavného útoku z Arden smerom k pobrežiu Lamanšského prielivu. Mal však vážnu pochybnosť - a tej ho zbavil práve Guderian. Ako píše Hart v knihe Druhá svetová vojna, Manstein sa spýtal Guderiana, či môžu tanky prejsť Ardeny smerom na Sedan. "Poznal som tam terén z prvej svetovej vojny a po preštudovaní máp som jeho názor potvrdil," súhlasil s plánom Guderian. Vrchné veliteľstvo pozemného vojska na čele s generálmi Brauchitschom a Halderom Mansteinov plán spočiatku odmietlo, ale dozvedel sa o ňom Hitler a schválil ho.

Trinásteho mája roku 1940 začal Guderianov 19. tankový zbor útok na Francúzsko. Jeho tanky sa hnali obrovským tempom cez severné Francúzsko a už 24. mája stáli pred prístavom Dunkerque.

Paradoxne najväčším nepriateľom Guderiana neboli v týchto dňoch Spojenci, ktorí mu kládli len chabý odpor, ale jeho vlastní nadriadení, predovšetkým veliteľ skupín armád A Gerd von Rundstedt, ktorý nedocenil význam Guderianovho štýlu. Bál sa, že Francúzi napadnú bok útočiacich jednotiek a o svojich pochybnostiach nakoniec presvedčil aj Hitlera.

Heinz Guderian tak dostal 24. mája snáď najproblematickejší rozkaz celého ťaženia, ktorý ho pripravil o veľké a zásadné víťazstvo - dvadsať kilometrov pred Dunkerquom zastaviť útok. Viac ako 200-tisíc prevažne britských vojakov tak dostalo šancu uniknúť po mori do Anglicka.

Zbrzdený útok
Keď začal Hitler plánovať operáciu Barbarossa, teda útok na Sovietsky zväz, stal sa Guderian veliteľom 2. tankovej skupiny, ktorá dostala vo východnom ťažení veľmi dôležitý úlohu. Jeho tankové zbory postupovali v lete 1941 veľmi rýchlo smerom na Moskvu a počas relatívne krátkej doby obsadili veľkú časť Bieloruska.

Potom sa však Guderian dostal do ostrého sporu s Hitlerom. Zatiaľ čo on a niektorí ďalší dôstojníci chceli útočiť priamo na sovietsku metropolu, Hitler preferoval dobytie Ukrajiny a Leningradu. Guderian nakoniec dostal rozkaz k útoku na Ukrajinu, kde sa mal podieľať na obkľúčení veľkej skupiny Červenej armády pri Kyjeve. Táto operácia sa síce podarila a Nemci pri nej zajali 60-tisíc sovietskych vojakov, ofenzíva na Moskvu sa však o mesiac oneskorila, a to zrejme rozhodlo o neskoršom neúspechu Nemcov.

Jednotky 2. tankovej skupiny (čoskoro premenovanej na 2. tankovú armádu) obnovili útok na sovietsku metropolu až 28. septembra. Už v októbri však udreli prvé mrazy a Sovieti navyše nasadili do boja nové typy tankov T-34 a KV-1, ktoré boli pre Nemcov nepríjemným a zdatným protivníkom. A to ešte nemeckí vojaci kvôli zrútenému zásobovaniu trpeli zimou. Nakoniec boli zahnaní niekoľko sto kilometrov od Moskvy. Guderian márne žiadal svojich nadriadených o zimnú výstroj a o výzbroj. Nedostal nič.

Na vrchole kariéry
Nakoniec bol na Vianoce 1941 zbavený velenia a penzionovaný. Následne viac ako rok strávil na svojom statku vo Východnom Prusku. Po katastrofálnej porážke pri Stalingrade ho však Hitler vo februári 1943 povolal späť do služby. Guderian sa stal generálnym inšpektorom tankových vojsk a mal Panzertruppe znovu premeniť na smrtiacu zbraň. To sa mu však - tiež kvôli kolabujúcemu nemeckému priemyslu - už nepodarilo, hoci Nemci mali k dispozícii výborné stredné a ťažké tanky - Panthery a Tigre.

V júli roku 1944 dosiahol Guderian vrchol svojej kariéry, keď bol menovaný náčelníkom generálneho štábu, ale porážke Nemecka už zabrániť nemohol. Desiateho mája roku 1945 sa vzdal Američanom. O jeho vydanie síce požiadali Poliaci, ktorí ho vinili z vojnových zločinov počas varšavského povstania v roku 1944, Američania však tieto obvinenia odmietli a Guderiana nevydali.

Guderian sa nikdy nezaplietol s nacistami, naopak je známe, že nesúhlasil so zverstvami, ktoré na dobytom sovietskom území páchali jednotky SS a odmietol Hitlerov rozkaz strieľať zajatých komisárov Červenej armády.

Do puču proti Hitlerovi v roku 1944 sa nezapojil, ale nie je tiež pravda, že nacistom vyzradil mená sprisahancov. Bol odvážny, dokázal sa často aj veľmi rázne pohádať s Hitlerom. Ale ako mnoho iných Nemcov si bohužiaľ nedokázal uvedomiť beštiálnosť nacizmu.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.