Čísla väzňom v Osvienčime tetoval muž z Krompách. Svoje tajomstvo prezradil až na sklonku života

Vytetované čísla na rukách väzňov v koncentračnom tábore v Osvienčime sa stali jedným zo symbolov holokaustu. Jedným z tých, ktorý na smrť idúcim ľuďom tieto čísla tetoval, bol aj slovenský Žid Ludwig Eisenberg. Svoj životný príbeh zveril novozélandskej spisovateľke, ktorá na jeho základe teraz vydáva knihu, píše portál BBC.

Ludwig "Lale" Eisenberg si dlhých päťdesiat rokov nechával pre seba svoje trýznivé zážitky z čias 2. svetovej vojny. Až krátko pred svojou smrťou v roku 2006 svoj životný príbeh prerozprával spisovateľke Heather Morrisovej. Tá teraz vydáva knihu Tetovač z Osvienčimu, založenú na osudoch Eisenberga.

"Hrôz z koncentračného tábora sa nikdy nezbavil, celý život ho prenasledoval strach. Trvalo tri roky, než som si u neho vybudovala dôveru," opisuje Morrisová.

Trpezlivosť sa jej vyplatila. Eisenberg, ktorý sa narodil v roku 1916 na Slovensku, jej podrobne opísal aj tie najvnútornejšie zážitky z vyhladzovacieho tábora, uvádza BBC.

Zlom v Eisenbergovom živote prišiel v apríli 1942. Nacisti dorazili do jeho rodného mesta Krompachy. V rukách mali dokumenty, ktoré nariaďovali jeho prevoz do koncentračného tábora v Osvienčime, kam o niekoľko mesiacov skôr previezli jeho rodičov.

V tej dobe netušil, aké hrôzy ho čakajú. Pri príchode do tábora mu pridelili číslo 32407. Najprv mal na starosti, podobne ako väčšina ostatných väzňov, stavbu nových ubikácií.

​Po niekoľkých týždňoch sa nakazil brušným týfusom. Skončil v starostlivosti muža, ktorý mu pri príchode vytetovala jeho identifikačné číslo na predlaktí. V tábore sa mu hovorilo Pepan. Pred vojnou bol údajne francúzskym akademikom. Eisennberg sa z vážnej choroby vyliečil a začal pracovať ako Pepanov asistent. Jedného dňa však jeho ochranca zmizol - nacisti ho zrejme zavraždili.

Boj o prežitie a pomoc väzňom
Tábor tak prišiel o hlavného tetovača. Pozíciu nakoniec prevzal Eisenberg. Z časti aj preto, že ovládal slovenčinu, nemčinu, ruštinu, francúzštinu, maďarčinu a tiež základy poľštiny. Od dozorcov dostal základné vybavenie. Už nemusel prebývať v barakoch s ostatnými väzňami. Dostávalo sa mu lepšieho zaobchádzania, mal samostatnú izbu aj relatívne kvalitné jedlo.

"Nikdy sa nepovažoval za kolaboranta. Robil len všetko pre to, aby prežil. Hovoril, že mu nedali na výber. Rozprával mi, že človek prácu vždy vzal, pretože to znamenalo väčšiu šancu na prežitie," opisuje Morrisová. Aj napriek určitým privilégiám navyše nebol celkom v bezpečí. Strach mal napríklad z Josefa Mengeleho, ktorý osobne triedil nových väzňov po príchode do tábora. Z času na čas prehodil pár slov smerom k Eisenbergovi: "Jedného dňa, tetovač, dostanem aj teba."

Počas dvoch rokov vytetoval státisíce identifikačných čísel. Tie sa po vojne stali jedným zo symbolov holokaustu. Na predlaktí ich mali väzni z Osvienčimu a bočných táborov Brezinka a Monowice. S tetovaním tu začali v roku 1941, v roku 1943 už mali identifikačné číslo na rukách všetci väzni.

Osvienčim, ​​láska a útek do Austrálie
V júli 1942 na stole Eisenbergovi pristála ďalšia z mnohých zložiek. Číslo 34902 sa mu vrylo do pamäti. Patrilo dievčaťu menom Gita. Eisenberg sa do nej behom pár chvíľok zamiloval. Za pomoci jedného z dozorcov z radov SS sa mu podarilo Gite, ktorá bola uväznená v ženskej časti tábora Brezinka, prepašovať niekoľko milostných listov. Neskôr sa im podarilo sa na pár minút stretnúť.

Zdroj: Reprofoto

​Eisenberg sa o Gitu snažil starať, ako to len šlo. Tajne jej posielal časť svojich prídelov jedla, pokúsil sa jej tiež zabezpečiť presun na lepšiu pracovnú pozíciu. Neskôr pomáhal aj ďalším väzňom, tí mu dávali rodinné šperky a Eisenberg ich potom zamieňal s dedinčanmi z okolia tábora za jedlo.

Na sklonku roku 1944 nacisti začali tábor v Osvienčime vypratávať. Vojaci Sovietskeho zväzu sa blížili. Gita bola na zozname väzňov, ktorí mali odísť. Eisenberg netušil, kam ju Nemci pošlú. Poznal len jej celé meno - Gita Fuhrmannová. Nikdy mu však neprezradila, odkiaľ pochádza. Z tábora sa neskôr dostal aj Eisenberg, za pomoci šperkov, ktoré ukradol nacistom, sa mu podarilo dostať sa až do rodných Krompách.

V dome jeho rodiny na neho čakala sestra, ktorej sa podarilo prežiť vojnu. Spokojný však Eisenberg nebol. Rozhodol sa, že musí vypátrať svoju lásku z koncentračného tábora. Vydal sa do Bratislavy, cez ktorú prechádzala veľká časť ľudí, ktorí sa po vojne vracali domov do Československa. Na tamojšej vlakovej stanici čakal niekoľko týždňov.

Nakoniec mu poradili, nech skúsi šťastie na miestnej pobočke Červeného kríža. Do cieľa však nedošiel. Do cesty mu skočila drobná žena, ktorej tvár mu bola povedomá. Bola to Gita, ktorá po svojom milovanom sama dlho pátrala.

V októbri toho istého roka sa vzali, priezvisko si zmenili na Sokolov, aby vo vtedajšom Československu lepšie zapadli. Lale si otvoril malý, ale úspešný obchod s textilom. Časť ziskov posielal do Izraela, kde silneli snahy o vybudovanie nezávislého štátu.

Vláde v Československu sa to však nepáčilo, jeho obchod bol znárodnený a Lale skončil vo väzení. Keď sa dostal na priepustku na slobodu, s Gitou sa rozhodli utiecť do zahraničia. Cez Viedeň a Paríž sa vydali do austrálskeho Sydney. Na ceste však stretli manželský pár z Melbourne, ktorý ich presvedčil, aby svoj nový život začali tu.

Zdroj: Reprofoto

Skrytá minulosť
V Austrálii si Lale opäť otvoril obchod s textilom, Gita pre neho navrhovala oblečenie. V roku 1961 sa im narodil syn Gary. Po zvyšok života sa stalo ich domovom Melbourne. Gita sa niekoľkokrát počas dovolenky vrátila do Európy, Lale už Austráliu neopustil. O ich minulosti nevedeli úplne všetko ani tí najbližší vrátane syna Garyho.

Všetko sa zmenilo po smrti Gity v roku 2003. Gary sa dozvedel všetko a rozhodol sa, že životný príbeh jeho rodičov by nemal byť zabudnutý. Na sociálnych sieťach kontaktoval spisovateľku Heather Morrisovú. Zámerne pátral po takom autorovi alebo autorke, ktorá nemá židovské korene.

"Kládla som mu otázky priamo na telo. Bolo pre neho dôležité, že k tej téme nemám žiadne osobné väzby. Možno hľadal aj niekoho s trochu naivným pohľadom, kto bude akceptovať celé jeho rozprávanie," spomína Morrisová.

Takmer tri roky jej niekoľko dní v týždni Lale do najmenších detailov rozprával o živote v Osvienčime aj povojnových rokoch. Morrisovej sa neskôr podarilo vypátrať aj detaily o Laleho rodičoch. Podľa archívnych materiálov zomreli v Osvienčime mesiac pred príchodom ich syna. Lale zomrel v roku 2006. O osude rodičov sa nikdy nedozvedel.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.