Nočné čarodejnice z Ruska naháňali svojimi útokmi počas vojny Nemcom hrôzu

Túžba žien pozrieť sa do vzduchu je zrejme rovnako stará ako túžba ľudstva po lietaní. V okamihu, keď prví dobrodruhovia opustili bezpečie matky Zeme, mali za sebou nasledovníčky ochotné urobiť čokoľvek, aby to tiež mohli skúsiť. Počas svetových konfliktov boli nasadené aj ako bojové pilotky a na konte mali aj zostrely es.

Prvé ženy sa pozreli do vzduchu už v 18. storočí v košoch balónov. V 20. storočí presedlali na riaditeľné vzducholode. Prvá pilotná licencia bola žene vydaná v roku 1910, teda ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Tou šťastnou bola madam Therese Peltier a preukaz jej vydal francúzsky aeroklub.

Prvýkrát nad frontom

Málo známou skutočnosťou je, že pilotky lietali na vojenských lietadlách už počas prvej svetovej vojny. Bojové akcie zodpovedali možnostiam vtedajších lietadiel.

Belgičanka Hélène Dutrieu vstúpila ako dobrovoľníčka do France's Air Patrol. Robila prieskumné lety v okolí Paríža a pátrala po nemeckých jednotkách. Dáma sa napriek pomerne dobrodružnému životu (pretekala na motorke, lietala na hydropláne, držala niekoľko leteckých rekordov, riadila sanitku) dožila úctyhodného veku 83 rokov. Za svoje letecké výkony dostala už pred vojnou rad čestnej légie.

Tradíciu malo lietanie žien aj v Rusku. Pilotný preukaz mala napríklad cárova neter princezná Eugénia Šachovskaja. V novembri 1914 bola zaradená k 1. leteckej eskadre, kde robila prieskumné lety. Pri jednom z nich bolo jej lietadlo zasiahnuté paľbou a princezná bola zranená. Cár ju vyznamenal radom svätého Juraja. Ďalšími boli napríklad Nadežda Degterovová alebo Helena Samsonovová.

V iných krajinách sa pôsobenie žien obmedzilo na výcvik pilotov. Pilotnú školu prevádzkovala napríklad Nemka Amellie „Melli“ Beese. Ako inštruktorka slúžila Britka Hilda Hewitt, mimochodom prvá držiteľka pilotnej licencie č. 112 na Britských ostrovoch. Okrem toho stála vo vedení spoločnosti Hewlett and Blondeau, ktorá montovala licenčné lietadlá Farman, Caudron a Hanriot.

V Spojených štátoch pôsobili ako inštruktorky sestry Marjorie a Katherine Simpsonové, lenže ich žiadosti o vstup do armády sa stretli s nezáujmom.

Hélène Dutrieu robila počas I. svetovej vojny prieskumné lety v okolí Paríža a pátrala po nemeckých jednotkách.
Hélène Dutrieu robila počas I. svetovej vojny prieskumné lety v okolí Paríža a pátrala po nemeckých jednotkách.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V období medzi svetovými vojnami sa pilotky mnohých krajín snažili presadiť na poli športového lietania. Mnohým sa darilo pri prekonávaní ženských svetových rekordov.  Mená ako Amelia Earhart, Marina Rasková (diaľkové lety), Jacqueline „Jackie“ Cochran (rýchlostné rekordy) či Hanna Reitsch (plachtárske rekordy a pilotáž vrtuľníka) boli známe z titulných strán svetových novín a jednotlivé štáty alebo režimy (nacizmus, komunizmus) ich hojne využívali na propagáciu.

Prvá žena v RAF

Keď sa začala druhá svetová vojna, nebol najprv dôvod myslieť si, že by sa na tradičnej schéme: muži v ozbrojených silách - ženy v tyle, malo niečo meniť. Lenže priebeh bojov donútil niektoré krajiny tento prístup prehodnotiť. Ako prvá bola na rade Británia, ktorá dokázala ako jediná osamotene vzdorovať nemeckému náporu.

V čase, keď zúrila letecká Bitka o Britániu, sa začínal prejavovať zúfalý nedostatok pilotov. K bojovým jednotkám odchádzali mladíci, ktorí sa sotva držali knipla, RAF brala zahraničných pilotov z obsadených štátov Európy, ale stále to nebolo dosť. Ubúdali piloti aj lietadlá.

Lietadlá sa dali pomerne ľahko nahradiť. Priemysel prechádzajúci na vojnovú výrobu dokázal nahrádzať ako bojové, tak nebojové straty. Ale lietadlá nemal kto dopraviť k operačným perutiam.

Tieto prepravy zabezpečovala ATA - Air Transport Auxiliary, čo bola sprvu civilná organizácia, ktorá mala na starosti prepravu pošty, VIP, zdravotníckeho materiálu, ranených a podobne. V mnohých prípadoch tu slúžili skúsení piloti, ktorým zhoršenie zdravotného stavu alebo úraz znemožnili pilotovanie lietadel v bojových podmienkach. V neskorších fázach neboli výnimkou ani piloti s amputáciami jednej končatiny, či dokonca slepí na jedno oko.

O presadenie žien v radoch ATA sa zaslúžila hlavne Pauline Gower, prvá žena, ktorá v Británii dostala licenciu na prevádzku aerotaxi. Ešte pred vojnou mala nalietaných vyše dvetisíc hodín a prepravila 33-tisíc cestujúcich. Vďaka vlastnej neústupčivosti, sa jej napriek byrokratickým obštrukciám podarilo už koncom roka 1939 dostať do ATA prvých osem žien, ktoré mali zo začiatku povolené prelietavať cvičné dvojplošníky typu Tiger Moth. Sama sa stala prvou pilotkou, ktorá sa dostala k riadeniu stroja RAF.

Pauline Gower sa stala prvou pilotkou, ktorá sa dostala k riadeniu stroja v britskej RAF.
Pauline Gower sa stala prvou pilotkou, ktorá sa dostala k riadeniu stroja v britskej RAF.
Zdroj: Wikimedia Commons

Ženy s vankúšom

S rastúcimi stratami RAF sa počet žien v ATA zvyšoval a postupne sa rozširoval počet typov, na ktoré boli preškolené. Najprv viacmotorové cvičné lietadlá, postupne aj stíhačky Hurricane alebo Spitfire, prvé vzácne Mosquity a nakoniec aj ťažké štvormotorové bombardéry B-17 Flying Fortress a B-24 Liberator z amerických dodávok. Komisia neraz prižmúrila jedno, alebo skôr obe oči.

V ATA slúžili aj dievčatá, ktoré pre nízky vzrast (okolo 160 cm) museli lietať s vankúšom pod zadkom, aby vôbec dosiahli na riadenie a videli cez palubnú dosku pri pristátí.

Zo začiatku to nemali jednoduché. V továrňach im odmietali odovzdať lietadlá a pri bojových perutiach si z nich piloti uťahovali. Problémy spôsobovali aj eráru, pretože v skladoch neboli potrebné veľkosti výstroja.

Neskôr si ale pilotky získali rešpekt. Mnohé mali skúšky na viacero typov a v pilotných denníkoch tisíce letových hodín. Ich práci sa venovali médiá a niektoré krajšie sa ocitli na titulných stranách prestížnej tlače. Napriek tomu, že sa to nesmelo, niektoré si "vymrnčali" u posádok bombardérov možnosť zúčastniť sa v roli pasažiera náletu.

Ženy s červenou hviezdou - Nočné čarodejnice

Trochu iná bola situácia v Sovietskom zväze. Pred vojnou tam fungovala organizácia DOSAAF, spolupracujúca s armádou, letectvom a námorníctvom. Jej zariadeniami prešli viacerí budúci piloti výsadkári, námorníci, tankisti a ďalší vojenskí špecialisti. Okrem iných mnohé dievčatá a ženy, pretože po občianskej vojne a stalinských čistkách museli nahradiť v niektorých funkciách mužov. Nebolo nič neobvyklé, že riadili traktory, nákladné autá alebo poštové a poľnohospodárske lietadlá.

DOSAAF zastrešoval aj rôzne súťaže a pokusy o vytvorenie rekordov, ktorými sa sovietsky režim rád chválil. Na rozdiel od ostatných krajín slúžili v Sovietskom zväze ženy aj v bojových jednotkách. Veľkú zásluhu na tom mala Marina Rasková, ktorá bola mimoriadne populárna. Počas rekordného letu z Moskvy do Komsomoľska musela opustiť lietadlo ANT-35 (upravený bombardér DB-2) padákom. Núdzovú dávku nechala na palube a prakticky bez vody a jedla prežila 10 dní v mrazivej pustatine na Ďalekom východe. Tlač z nej urobila hrdinku.

Ani v Sovietskom zväze to však nemali ženy ľahké a v mnohých prípadoch ich velitelia brali do jednotiek až na základe straníckeho príkazu zhora. Nakoniec v ZSSR vznikli tri čisto ženské letecké pluky, keď boli ženské nielen letové posádky, ale aj väčšina pozemného personálu. Konkrétne išlo o 586. stíhací letecký pluk, 587. bombardovací letecký pluk a 588. nočný bombardovací (neskôr 46. Tamanský gardový nočný bombardovací).

Lidia „Lili“ Litvjaková bola sovietskym stíhacím esom, na konte mala minimálne šesť sólových zostrelov.
Lidia „Lili“ Litvjaková bola sovietskym stíhacím esom, na konte mala minimálne šesť sólových zostrelov.
Zdroj: wio.ru

​Asi najpopulárnejší bol 588. bombardovací pluk, vyzbrojený obstarožnými dvojplošníkmi Polikarpov Po-2, ktorý sa preslávil rušivými nočnými náletmi. Príslušníčky pluku si u Nemcov vyslúžili prezývku Nachthexen - nočné čarodejnice. Jednotka neskôr prijala prezývku za svoju. Nálety jednotlivých strojov s vypnutými motormi nemohli spôsobiť žiadne dramatické materiálne škody, pretože Po-2 poháňaný motorom s výkonom iba 125 koní uniesol len bomby kalibru 50 kg. Ale psychologický efekt a nutnosť byť neustále v strehu si vyžiadali daň na bojaschopnosti unavených vojakov.

Oveľa väčšiu údernú silu mal 587. bombardovací pluk, ktorý bol vyzbrojený pomerne modernými rýchlymi bombardérmi Petljakov Pe-2. Pluku velila až do svojej smrti Marina Rasková. Zahynula v roku 1943 pri nehode, keď viedla trojicu bombardérov na nové operačné letisko blízko Stalingradu. Pluk dostal za bojové zásluhy označenie gardový a bol preznačený na 125. gardový bombardovací letecký pluk. O výkonoch posádok svedčí to, že v pluku bolo päť nositeliek vyznamenania hrdina Sovietskeho zväzu.

Žena Hrdina Sovietskeho zväzu

Úplne ojedinelý bol 586. stíhací letecký pluk, v ktorom vyrástli jediné dve ženské stíhacie esá v histórii letectva - Lidia „Lili“ Litvjaková a Jekaterina „Kaťa“ Budanová.

Hoci sa štatistiky krehko pôsobiacej Litvjakovej líšia zdroj od zdroja, mala na konte minimálne šesť sólových zostrelov, pri ktorých sa podarilo dohľadať  aj mená pilotov na nemeckej strane. Traja z nich boli esá s 11, 30 a 82 zostrelmi. Lili sa 1. augusta 1943 nevrátila zo sprevádzania šturmovikov Il-2 a posmrtne ju vyznamenali hviezdou Hrdinu Sovietskeho zväzu.

Aj u Budanovej sa počet uvádzaných zostrelov líši, ale dohľadateľných je minimálne šesť individuálnych víťazstiev. Najoptimistickejšie zdroje uvádzajú číslo 12. Jej premožiteľom bol buď Georg Schwientek, alebo Emil Bitsch od JG52, pretože to boli jediní piloti, ktorí si 19. júla 1943, keď sa nevrátila z operačného letu, nárokovali zostrelenie Jaku-1 v priestore Novokrasnovka. Budanová dostala rad hrdinky Ruskej federácie až dlho po vojne.

Po vojne prišla pauza

Ďalšia zo slávnych žien, Jacqueline „Jackie“ Cochran, využila svoje dobré kontakty s prvou dámou USA a spolu so skúšobnou pilotkou Nancy Harkness Love presadila vznik WASPS (Women Airforce Service Pilots). Úlohy tejto americkej organizácie boli veľmi podobné britskej ATA, len rozsah bol väčší, úmerne krajine vzniku. WASPS lietali zo 120 rôznych základní na území USA.

Sama „Jackie“ lietala ešte dlho po vojne a je držiteľkou niekoľkých svetových rekordov. Stala sa prvou ženou, ktorá prekonala rýchlosť zvuku na lietadle F-86 Sabre i tiež jej dvojnásobok na lietadle A-5A Vigilante. Zároveň sa stala prvou ženou, ktorá vzlietla a pristála na palube lietadlovej lode.

Nemeckou hviezdou číslo jeden bola Hanna Reitsch.
Nemeckou hviezdou číslo jeden bola Hanna Reitsch.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Bokom nezostalo pochopiteľne ani nacistické Nemecko. Hviezdou číslo jeden bola Hanna Reitsch. Trochu v jej tieni zostáva Beate Uhse. Na rozdiel od prominentky režimu robila pre Luftwaffe rovnako prozaickú prácu ako jej kolegyne z ATA a WASPS: prelietavala bojové lietadlá k jednotkám. Vďaka tomu sa dostala k riadeniu strojov ako Junkers Ju 87, Messerschmitt Bf 109 alebo Focke Wulf FW 190. Na konci vojny dokonca aj do kabíny prúdového Me 262. Hoci bola niekoľkokrát napadnutá spojeneckými stíhačmi, vždy sa jej podarilo doletieť na základňu.

Po vojne nastala dlhá pauza. Ženy síce mohli lietať, ale len pomaly sa presadzovali pri riadení vojenských strojov. Ešte počas prvej vojny v zálive nesmeli lietať do priestorov bojových operácií. Uvoľnenie nastalo až v polovici deväťdesiatych rokov. Odvtedy môžu prejsť pilotným výcvikom aj na bojové lietadlá a dostali sa do kokpitov bojových vrtuľníkov či palubných stíhačiek.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.