Geniálny stratég Manstein: Bez neho by Hitler prehral vojnu oveľa skôr

Adolf Hitler bol na prahu jedného zo svojich výbuchov hnevu. Stál pred svojou generalitou a zahŕňal ju výčitkami a urážkami. Potom začal provokovať: „Ak by došlo k najhoršiemu a môj národ by ma ako hlavného veliteľa opustil, budem čakať, že sa môj dôstojnícky zbor zomkne okolo mňa s vytasenými dýkami!“ Nadýchol sa, aby pokračoval, ale vtom sa ozval sarkastický hlas: „Presne tak sa to stane, môj Vodca.“

Neslýchané, neuveriteľné. Hitlera snáď prvýkrát od prejavov v bavorských pivniciach niekto prerušil. A navyše, všetci pochopili dvojzmyselnosť výroku. Poľný maršal Erich von Manstein síce zdanlivo ubezpečil Hitlera o lojalite, no hlavne mu predpovedal, ako sa vojna skončí. Vedel, že tou vetou sú spočítané aj jeho dni.

Nebolo to prvýkrát, čo sa tento dôstojník s mohutným orlím nosom a prísnymi očami, za ktorými sa skrýval najväčší strategický mozog druhej svetovej vojny, pustil do sporu s Hitlerom. Muž, ktorý vymyslel plány na porážku Poľska a Francúzska a viedol najlepšie operácie na východnom fronte, bol síce verný dôstojník, ale nie nacista.

Keď v roku 1934 Hitler prevzal kontrolu nad armádou a vyhnal z nej židovských dôstojníkov, obvinil Manstein armádu zo zbabelosti. Povestný bol aj spôsob, ktorým verejne parodoval nacistický pozdrav zdvihnutou pravicou - vyzeralo to, ako keď jazvečík zdvíha labku. A netajil sa ani tým, že mu v žilách koluje trocha židovskej krvi.

Hitler ho poslal do výslužby 30. marca 1944. „Čas strategických operácií sa skončil, teraz potrebujeme veliteľov pre obranné boje vedené do posledného muža,“ povedal Mansteinovi na rozlúčku.

Maršalova povesť prežila aj pád tretej ríše. Kolegovia aj protivníci vrátane maršala Žukova uznávali, že keby mali vybrať najbrilantnejšieho vojvodcu vojny, bol by ním asi Manstein. Keď neskôr stál pred súdom kvôli vojnovým zločinom, prispeli mu Churchill a Montgomery peniazmi na najlepšieho obhajcu.

Trik na Francúzsko

„Nebyť Hitlera, mohlo Nemecko vojnu vyhrať,“ napísal Manstein vo svojej knihe Stratené víťazstvá. Nebyť Mansteina, mohlo ju prehrať oveľa rýchlejšie. Možno by narazilo už vo Francúzsku v roku 1940. Manstein vtedy s prekvapením zistil, že hlavné velenie chce vlastne zopakovať plán, ktorý neuspel v roku 1914. A tak vymyslel iné, originálne riešenie, ktorému sa začalo hovoriť Seknutie kosákom.

Manstein sa síce s Hitlerom v názoroch na spôsob vedenia vojny rozchádzal, do vzbury proti nemu sa však odmietol zapojiť.
Manstein sa síce s Hitlerom v názoroch na spôsob vedenia vojny rozchádzal, do vzbury proti nemu sa však odmietol zapojiť.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Kým pôvodný plán počítal s tým, že nemecké sily prejdú Belgickom a potom sa - „čelo na čelo“ - stretnú s hlavnými silami Francúzska a Británie, Manstein prišiel s nečakaným ťahom: hlavný úder tankov povedie cez kopce Ardén. Tankové kolóny prejdú slabým miestom medzi Maginotovou líniou a francúzskymi divíziami a potom sa v gigantickom oblúku stočia k moru, aby odrezali jadro protivníka. Na mape to naozaj vyzeralo ako pohyb kosáka.

„Pripadalo mi ponižujúce, že naša generácia sa zmôže len na omieľanie starých receptov,“ napísal po vojne Manstein.

Neskôr sa objavili úvahy, že nebyť Mansteina, mohlo sa francúzske ťaženie skončiť veľkou opotrebovávacou vojnou ako v roku 1914 a na tú by Nemecko nemuselo mať dosť síl.

Mal ísť až do Indie

Potom už Mansteina čakal východný front. Vyzeralo to, že tam, kde je on, je víťazstvo. V začiatkoch ťaženia postupoval najrýchlejšie, za dva dni prekonal aj 300 kilometrov. Dobyl Krym a pevnosť Sevastopoľ, za čo si vyslúžil maršalsku palicu.

Bol pešiak, ale takmer tam zahynul ako námorník. Na torpédovom člne vyrazil na prieskum, loď ale zasiahlo sovietske lietadlo. Pobočník skočil cez palubu, preplával niekoľko kilometrov k brehu a zavolal záchranný čln.

Koncom novembra 1942 sa stal Manstein veliteľom Armádnej skupiny Don, čo znamenalo, že mu dal Hitler do ruky horúci zemiak menom Stalingrad. Zachrániť obkľúčenú Paulusovu 6. armádu nemohol, pretože jej napriek jeho žiadostiam Hitler zakázal prebiť sa z kotla. Potom však Manstein dokázal majstrovsky stabilizovať celú južnú časť frontu, lebo nemeckým vojskám od Donu po Kaukaz hrozilo odrezanie v oveľa väčšom meradle, než pri Stalingrade.

​Aby to dosiahol, použil bleskovú vojnu naruby. Ustúpil, vylákal Sovietov k Charkovu, a keď sa postupom vyčerpali a vzdialili od tyla, vyrazil obchvatom na zničujúci protiúder.

Hitler však preňho chystal oveľa väčšiu úlohu. V čase, keď Paulusovi vojaci i Rommelov Afrikakorps mleli z posledného, zatelefonoval Mansteinovi a vykreslil mu svoju sci-fi predstavu, ako nemecké vojská prekročia Kaukaz a spoja sa s Rommelom, aby dobyli Indiu. Veliteľom tejto grandióznej operácie mal byť práve Erich von Manstein.

Lenže to už sa ich cesty začali rozchádzať. V bitke pri Kursku v lete 1943 bol Manstein, ako veril, blízko víťazstva, keď Hitler prikázal zastaviť ofenzívu. Strategická situácia sa ocitla v sovietskych rukách, a tak to zostalo až do konca vojny. Nemci sa už iba bránili. A medzi Mansteinom a Hitlerom zúril spor. Manstein chcel pružnú, mobilnú obranu ako pri Charkove, ústupy a lákanie nepriateľa, potom výpady a zdrvujúce údery. Opotrebovávacie boje vedené metódami bleskovej vojny. Hitler žiadal tupý boj do posledného muža bez jediného ústupu.

Erich von Manstein v roku 1943 na východnom fronte.
Erich von Manstein v roku 1943 na východnom fronte.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Hádky pribúdali. Manstein žiadal Hitlera, aby odvolal rozkaz o boji do posledného náboja a odovzdal velenie na východe generálom. „Ani mňa niekedy maršali neposlúchnu,“ oboril sa naňho Hitler posmešne, „myslíte si, že budú poslúchať vás?“ Manstein odsekol: „Rozkazy, ktoré vydám ja, rešpektujú aj maršali!“ O pár týždňov nato skončil.

Maršali sa nebúria

Manstein bol spurný, ale verný. Keď bol vyzvaný, aby sa pridal k prípravám atentátu na Hitlera, odmietol. „Pruskí maršali sa nedopúšťajú vzbury,“ napísal po vojne vetu, v ktorej je koncentrovaná tragédia nemeckej generality: myslíme si svoje, ale rozkaz je rozkaz. V knihe Stratené víťazstvá argumentoval, že v Nemecku by nastal chaos a vojská, ktorým velil, by ho už nemohli poslúchať.

Vzdal sa osobne maršalovi Montgomerymu. V roku 1946 ho previezli do zvláštneho zajateckého tábora v Británii. Do Nemecka sa vrátil až v roku 1949 a postavil sa pred súd. Obvinenie z vojnových zločinov, ktoré vzniesol Sovietsky zväz - že nariadil vyvražďovanie Židov - sa nepreukázalo. Manstein však podpísal Hitlerov rozkaz, ktorý hádzal do jedného vreca partizánov a Židov, čo všetci nemeckí generáli neurobili. Na druhej strane ho vydal s dodatkom, že vojak, ktorý vezme právo do vlastných rúk, bude prísne potrestaný.

Manstein dostal osemnásť rokov, potom iba dvanásť. Britský historik James Lucas napísal: „Vo väčšine krajín západného sveta sa rozšíril názor, že nešlo o spravodlivý súd, ale o akt revanšu.“ Aj Churchill veril, že labouristická vláda Clementa Attleeho išla príliš poruke Stalinovi. Uznávaný izraelský vojenský historik Martin van Creveld je však k Mansteinovi tvrdší: „Bol to určite génius. Ale je zodpovedný za to, že toleroval genocídu tam, kde velil.“

V roku 1953 Ericha von Mansteina zo zdravotných dôvodov prepustili. O ďalšie tri roky sa stal poradcom západonemeckej vlády pre budovanie Bundeswehru, ktorý vznikal ako štít proti sovietskej hrozbe. „Na cynizmus tohto dejinného zvratu von Manstein nikdy nezabudol,“ napísal Lucas.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.