Posledný Hitlerov pokus o zvrat: Zaskočiť západných Spojencov ofenzívou a spojiť sa s nimi proti Sovietom

Na jeseň 1944 panovalo všeobecné presvedčenie, že porážka Tretej ríše je neodvratná. Po úspešnej letnej ofenzíve s názvom Operácia Bagration stáli sovietske vojská pred Varšavou, západní Spojenci oslobodili značnú časť Francúzska a v novembri dokázali obsadiť prvé veľké nemecké mesto Aachen, na juhu nacisti stratili Rím. To všetko sprevádzalo neustále bombardovanie. Kde by však iní kapitulovali, tam nacistický vodca Adolf Hitler, verný svojmu presvedčeniu, že vôľou sa dá prekonať všetko, prišiel s plánom na protiútok, ktorý sa stal poslednou veľkou nemeckou ofenzívou druhej svetovej vojny.

Plán, ktorý nacistický vodca zostavil, počítal s prekvapujúcim úderom cez Ardeny, pohorie, ktoré sa rozprestiera vo Francúzsku, Belgicku a Luxembursku. Už v roku 1940, pri úspešnom útoku na Francúzsko, nacistom podobný ťah vyšiel. Následne mali postupujúce nemecké vojská obsadiť belgický prístav Antverpy a vraziť klin medzi Američanov južne od smeru útoku a Britov, ktorí sa nachádzali severne. Hitler dúfal, že tak prinúti západných Spojencov k rokovaniam o mieri a k prípadnému spojenectvu proti Sovietskemu zväzu. Führer totiž považoval alianciu kapitalistov a komunistov za neprirodzenú a odsúdenú na zánik.

Nemcom nahrávalo aj zlé počasie
Posledná veľká nemecká ofenzíva druhej svetovej vojny vstúpila do dejín ako bitka o Ardeny alebo bitka o výbežok a začala sa 16. decembra 1944.

Nemecký plán na protiofenzívu bol založený na niekoľkých predpokladoch. Prvým bol moment prekvapenia a rýchlosť. Nemci vytvorili lokálnu prevahu, ale len za cenu preskupenia jednotiek a oslabenia všetkých ostatných úsekov frontu. Jednotky dostali rozkaz nebrať zajatcov, aby nedochádzalo k zdržaniu postupu.

Útok bol vedený na úsek styku britských a amerických jednotiek, čo logicky viedlo k sporom o kompetencie medzi Spojencami. A v neposlednom rade Nemci využili zlé počasie, ktoré obmedzilo účinnosť spojeneckej leteckej podpory.

Nemcom nahrala skutočnosť, že v plánovanom útočnom pásme mali Američania rozmiestnené jednotky, ktoré sa zotavovali z predchádzajúcich ťažkých bojov a čerstvé jednotky, ktoré neboli nikdy predtým bojovo nasadené. Aj preto sa im podarilo americkú obranu celkom ľahko prelomiť a rýchlo postúpiť o 60 kilometrov k rieke Maase.

Problémy so zásobovaním
Nemci do čela útoku nasadili 6. tankovú armádu. Jej najsilnejšou jednotkou bola bojová skupina Peiper, pod velením veterána z východného frontu Joachima Peipera, bojujúca v zostave 1. SS tankovej divízie. Vyrazila vpred s cieľom obsadiť prechody cez Maasu. Keďže nemeckým cieľom bol čo najrýchlejší postup, vyčisťovaním územia sa nezdržiavali. Výsledkom bolo, že sa v ich tyle pohybovali zvyšky rozprášených amerických jednotiek, ktoré sa snažili prebojovať k svojim.

Američania ustúpili k belgickému mestu Bastogne, čo bola významná dopravná križovatka a ďalej ustúpiť nemienili. Pri obrane tohto mesta sa vyznamenali príslušníci 101. výsadkovej divízie, podporovaní zvyškami americkej 10. tankovej divízie. Došlo k tuhým pouličným bojom. Hoci mali obrancovia k dispozícii len pár tankov a diel, pozície držali.

To bol zásadný problém predovšetkým pre nemeckú 5. tankovú armádu, ktorá sa prebojovala najďalej. Nemci mesto obišli, lenže to isté museli robiť ich zásobovacie jednotky. Čelným jednotkám nestíhali dopravovať ani tie skromné ​​zásoby, ktoré mali. 5. tanková armáda sa síce dostala takmer na dohľad rieky Maasy, ale jej postup viazol.

Na spomalení postupu sa podieľal aj terén, ktorý manévre tankových jednotiek značne obmedzoval. Navyše sa Spojencom počas ústupu podarilo zničiť sklady paliva a ďalšieho materiálu, s ktorých ukoristením Nemci počítali.

Hitler hral vabank
Americkí vojaci brániaci Bastogne sa medzitým ocitli vo veľmi ťažkej situácii. Aj keď sa im darilo odrážať všetky nemecké útoky a vydržať ostreľovanie, ich morálka bola veľmi nízka. Dvaja nemeckí dôstojníci boli vyslaní s bielou vlajkou a ultimátom, ktoré požadovalo, aby sa Američania vzdali, inak budú rozdrvení. Veliteľ 101. divízie generál Anthony McAuliffe im odpovedal: "Blbosť!" Keď sa zmätení Nemci amerického dôstojníka Josepha Harpera, ktorý im správu od McAuliffa doručil, spýtali, čo to znamená, povedal im: "V bežnej angličtine? Choďte do pekla." Keď sa to dozvedeli vojaci brániaci Bastogne, veľmi to pomohlo ich morálke.

Úlohou vyslobodiť jednotky obkľúčené v Bastogne bola poverená Pattonova 4. tanková divízia. Kvôli tomu však museli jej jednotky vykonať viac ako 250 kilometrov dlhý presun, vo dne aj v noci. Nemci zaznamenali ešte niekoľko drobných úspechov, ale konečný výsledok bitky bol spečatený 26. decembra, kedy došlo k vyslobodeniu jednotiek obkľúčených v Bastogne. Navyše sa v nasledujúcich dňoch zlepšilo počasie a do bojov sa mohlo zapojiť spojenecké letectvo, ktoré vyrovnalo rozdiel v kvalite nemeckých a spojeneckých tankov.

Bitka v Ardénach bola posledným významnejším nemeckým pokusom o protiofenzívu, ktorý však od začiatku nemal príliš šancí na úspech. Išlo o hru vabank, bez dostatočného materiálneho zaistenia.

Obe strany utrpeli ťažké straty, ale Nemci ich už nemali čím nahradiť. Nasadenie najnovších zbraní, ktoré nemecký priemysel dokázal vyprodukovať, nemohlo na situácii nič zmeniť. Materiálna prevaha Spojencov bola drvivá. Do konca januára obsadili územie, o ktoré prišli a obnovili postup na Nemecko.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.