Generál, ktorý nesmel oslobodiť Prahu: Georgovi Pattonovi sa stal osudným lov na bažanty

Bola nedeľa 9. decembra 1945 ráno. V nemeckom Mannheime, ležiacom v americkej okupačnej zóne, sa dvaja generáli rozhodli, že si vyrazia na lov bažantov. Ich cesta sa však predčasne skončila na jednej z križovatiek, kde sa ich vozidlo dostalo do kolízie s nákladným autom americkej armády. Generál Hobart Gay a šofér štábneho auta seržant Horace Woodring  vyviazli z pomerne ľahkej havárie bez zranení.

Oveľa horšie bol na tom tretí člen posádky, generál George Patton. Náraz ho vyhodil zo sedadla a hlavou prudko narazil do strechy vozidla. Ťažko dýchal a nemohol sa hýbať. Lekári vo vojenskej nemocnici v Heidelbergu potvrdili obavy - generál mal poškodenú chrbticu a porušenú miechu.

O rovných sedem mesiacov skôr, 9. mája 1945, sedel tento muž pred novinármi a čelil ich otázkam. Bola to jeho posledná vojnová tlačová konferencia. „Prečo ste neobsadili Prahu?“ opýtal sa ho jeden z reportérov. „To vám môžem povedal celkom presne,“ odpovedal Patton. “Pretože nám nariadili ju neobsadzovať,“ dodal sucho.

Nebolo mu do smiechu. Generál George Patton túžil vztýčiť pri poslednej operácii vojny vlajku nad posledným dobytým hlavným mestom Európy. Podľa jeho predstáv to bol jediný správny spôsob, ako môže vojnu ukončiť veľký vojvodca, ktorému upreli Berlín.

Zaujímal ho iba postup

K niečomu takému sa bez oddychu hnal od chvíle, ako sa vylodil v severnej Afrike, potom na Sicílii a nakoniec v severnom Francúzsku. Žiadny americký generál sa nedostal tak ďaleko a takým tempom. Bol ako poľovnícky pes, ktorý sa vrhá na zver. „Blahoželám vám k obkľúčeniu troch armád - z toho jednej americkej,“ napísal mu raz v ironickom telegrame postihnutý generál.

Jeho spôsob boja bol riskantný a smelý, jeho bojovou stratégiou bol útok a jeho tanky išli stále vpred. Zastavili sa iba vtedy, keď sa im minulo palivo. „Moji vojaci nekopú zákopy,“ chválil sa.

Pattonove divízie obsadili do konca vojny väčšie územie a zneškodnili viac nepriateľov než akákoľvek iná americká jednotka. Jeho vzorom bol veliteľ, ktorý počas občianskej vojny vysvetlil prekvapujúce víťazstvo v bitke slovami: „Pretože nás bolo príliš málo na to, aby sme sa mohli brániť, zaútočili sme.“

On sám v predvečer vylodenia vo Francúzsku povedal svojim vojakom: „Nechcem, aby ste mi posielali hlásenia, že držíte nejakú pozíciu. Žiadnu takú prekliatu vec držať nebudete. Nech si ju držia Nemci. My budeme stále postupovať, a pokiaľ ide o držanie, nezaujíma nás nič - snáď s výnimkou toho, aby sme držali nepriateľa pod krkom.“

Generál Patton pri rozhovore s americkým podplukovníkom Bernardom po invázii na Sicíliu v roku 1943.
Generál Patton pri rozhovore s americkým podplukovníkom Bernardom po invázii na Sicíliu v roku 1943.
Zdroj: Wikimedia Commons/NARA

Bál sa ho aj Hitler

Bol najznámejším americkým generálom v Európe. A najobávanejším. Zamotával hlavu Nemcom už len svojou existenciou. Keď sa nevylodil 6. júna 1944 v Normandii a zostával so svojou armádou, ktorá bola rozložená v Anglicku priamo oproti najužšej časti kanála La Manche, veril Hitler, že k skutočnému vylodeniu dôjde tam a akcia v Normandii má iba odpútať pozornosť. Spojenci by predsa neútočili bez Pattona.

Angloameričania však mali iný plán. Až invázne jednotky obsadia rozsiahle predmostie a urobia prvý prielom, vylodí sa Patton, aby nepriateľa hnal. To sa stalo 6. júla 1944. Spojenci vtedy už mesiac prešľapovali v Normandii. Patton prišiel - a za tri dni dokázal to, čo jeho predchodcovia nedosiahli za štyri týždne.

V septembri veril, že mohol vyhrať vojnu. Bol presvedčený, že keby dostal benzín a povolenie, mohol prekročiť Rýn a postupovať do vnútra Nemecka. Existujú štúdie, ktoré tvrdia, že sa mu to mohlo podariť. Patton do konca svojho života dával najavo, že utrpel krivdu, lebo mohol zraziť tretiu ríšu na kolená už v novembri 1944.

Šoumen v uniforme

Patton bol typický víťaz. Sčítaný a vzdelaný syn z veľmi dobrej a bohatej kalifornskej rodiny (a olympionik - v roku 1912 skončil na olympiáde v Štokholme piaty v modernom päťboji) sa preslávil počas bojov s mexickými banditmi Pancha Villu v roku 1916. V divokej prestrelke jeho oddiel zabil troch povstalcov. Zvláštne bolo, že Američania pod velením mladého poručíka Pattona bojovali v autách. Noviny o veliteľovi historicky prvej motorizovanej bitky v amerických dejinách písali celý týždeň.

Potom Patton vymenil auto za tank a mexickú hranicu za zákopy vo Francúzsku. Bol ťažko ranený, ale jeho odvaha bola príslovečná. Keď bolo treba vyviesť váhajúcich mužov zo zákopu, postavil sa na jeho horný okraj, aby vojaci videli, že paľbu je možné prežiť.

Pattonovi muži boli najlepší, najobávanejší, ale mali aj spomedzi všetkých amerických jednotiek v Európe najväčšie straty.
Pattonovi muži boli najlepší, najobávanejší, ale mali aj spomedzi všetkých amerických jednotiek v Európe najväčšie straty.
Zdroj: Wikimedia Commons/NARA

​Byť na očiach, a keď ako hrdina, tým lepšie - to bola typická črta Pattonovej povahy. Počas II. svetovej vojny sa z neho stala americká ikona a sám generál tomu veľmi pomáhal. Medaily, ktoré nosil, vraj boli zväčšené, aby lepšie vynikali. Na každom boku nosil perleťou vykladaný kolt. Keď sa s nimi objavil na recepcii u britského kráľa, spôsobil skutočný rozruch.

Patton nebol iba skvelý vojak, ale aj šoumen na veliteľskom poste. Keď mal prestrihnúť pásku pri otvorení mosta cez Rýn a podali mu nožnice, povedal: „Dočerta, za koho ma považujete? Za krajčíra? Som vojak! Dajte mi bajonet!“

Jeho vojaci, ako napísal francúzsky spisovateľ Gilles Perrault, ho mali radi nevraživou láskou, akú vyvoláva veliteľ, ktorý ich vedie k víťazstvu, ale núti ich bojovať v kravate. Šírili sa povesti, že ho Nemci chcú uniesť, že v mraze preplával rieku, aby bol s vojakmi tiesnenými v prvej línii. Jeho muži boli najlepší, najobávanejší, ale mali aj spomedzi všetkých amerických jednotiek v Európe najväčšie straty.

Patton bol obdivovaný aj preklínaný zároveň. Bol vzdorovitý, výstredný, drsný, s ostatnými generálmi sa príliš nepriatelil. Ani oni s ním. Okrem hlavného veliteľa v Európe Dwighta Eisenhowera, ktorý vždy zdvihol ochrannú ruku, keď sa nad Pattonom objavil Damoklov meč odvolania alebo dokonca penzionovania.

Najviac vo chvíli, keď Patton na Sicílii vyfackal vojaka, ktorý bol v ťažkom šoku po delostreleckom ostreľovaní, a nazval ho zbabelcom. V Amerike sa zdvihla vlna protestov. Niečo podobné však urobil viackrát, lebo veril, že muž má buď bojovať a trebárs aj padnúť, alebo byť vyhlásený za zbabelca. „Pozri sa na svojho suseda vpravo. Teraz sa pozri na suseda vľavo,“ povedal vojakovi v nastúpenej jednotke. „Buď si istý, že jeden z vás neprežije.“

Smrť po vojne

Eisenhower vedel, prečo Pattona chráni. Jeho divízie krájali nemeckú obranu ako maslo. Keď Nemci šokovali Spojencov ofenzívou v Ardénach, zachránil situáciu opäť Patton. Keď sa ho Eisenhower na veliteľskom zhromaždení opýtal, ako rýchlo môže otočiť svoje jednotky a zaútočiť, Patton odpovedal: „Za tri dni.“ Niektorí generáli sa smiali, ale Patton slovo dodržal.

Generáli Bradley, Eisenhower a Patton v znovudobytom meste Bastogne po odvrátení nemeckej protiofenzívy v Ardénach.
Generáli Bradley, Eisenhower a Patton v znovudobytom meste Bastogne po odvrátení nemeckej protiofenzívy v Ardénach.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Na jar sa jeho jednotky rozliali po Nemecku a zastavili sa až v Plzni. Do Prahy sa už jeho vojská nedostali, pretože politici rozhodli inak a určili demarkačné čiary. Washington sa zrejme obával aj toho, že ak by si Rusi vysvetľovali dohodu podobne voľne, ako chcel Patton, mohli ešte obsadiť veľké časti severného Nemecka, Dánsko a celé Rakúsko. Aj pre Slovensko sa však celý príbeh končí otáznikom, ako by sa vyvíjala povojnová situácia v Československu, keby Patton vypol vysielačky, ako mal v úmysle, a ozval sa až z Prahy.

Vojna sa skončila, ale generál Patton ju o veľmi dlhšie neprežil. Zostal v Nemecku, kam ho čiastočne odložili. Jeho tvrdé frontové móresy neboli príliš vhodné do čias mieru. Okrem toho sa asi veľmi nepáčilo, že pri správe Nemecka chcel využiť bývalých nacistov a že aj v naivných povojnových týždňoch dával veľmi jasne a nahlas najavo, že budúcim nepriateľom sú Rusi.

Až prišla osudná havária v decembri 1945. Od krku nadol ochrnutý George Patton žil po nej v nemocnici v Heidelbergu ešte takmer dva týždne. Napokon 21. decembra 1945 zomrel na pľúcnu embóliu. Možno v pravý čas, pretože jeho legenda bola stále čerstvá, ale jeho hviezda začínala blednúť a do ďalšej vojny bolo ešte ďaleko.

Nemecký maršal Gerd von Rundstedt o ňom neskôr pri výsluchu povedal: „Bol váš nejlepší.“

Oslavovaný generál Patton v uliciach Los Angeles 9. júna 1945.
Oslavovaný generál Patton v uliciach Los Angeles 9. júna 1945.
Zdroj: Wikimedia Commons/NARA

GEORGE SMITH PATTON sa narodil 11. novembra 1885 v San Gabrieli v Kalifornii v bohatej rodine s dlhou vojenskou tradíciou. V roku 1909 absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe a pridelili ho k jazdectvu.

V roku 1916 sa pripojil k expedícii generála Pershinga do Mexika, ktorej cieľom bolo zatknutie povstaleckého vodcu Pancha Villu a v roku 1917 ho Pershing vymenoval za veliteľa prvej oficiálnej americkej tankovej jednotky.

V júli 1940 sa ujal velenia 1. tankovej brigády; od marca do júla 1942 velil púštnemu výcviku tankových jednotiek. Podieľal sa na plánovaní invázie do severnej Afriky, počas operácie viedol pod velením Eisenhowera západný operačný zväz a v marci 1943 prevzal velenie II. zboru americkej armády, s ktorým výrazne prispel k porážke jednotiek Afrikakorpsu generála Rommela.

V júli 1943 Patton, už ako generálplukovník, velil 7. americkej armáde pri invázii na Sicílii. Podieľal sa na plánovaní invázie do Normandie - velil jednotke sformovanej na oklamanie Nemcov, ktorí si mali myslieť, že k hlavnej invázii dôjde v Pas de Calais.

Prvého augusta 1944 viedol prielom vo Francúzsku a rýchlo postupoval k Nemecku; na sklonku vojny prenikli jeho vojská do Rakúska a Československa, kde oslobodili viacero miest vrátane Plzne. V máji 1945 sa snažil dobyť aj Prahu, ale politici mu to svojimi dohodami znemožnili.

Deviateho decembra 1945 bol zranený pri automobilovej nehode pri Mannheime a 21. decembra na poúrazové komplikácie v Heidelbergu zomrel. Pochovaný je na americkom cintoríne v Luxembursku.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.