Muž, ktorý Stalinovi vyhral vojnu. Popularity maršala Žukova sa sovietsky diktátor bál

Symbol víťazstva nad hitlerovským Nemeckom, vojvodcovská genialita, odvaha postaviť sa diktátorovi Stalinovi, ale aj bezohľadnosť k vlastným vojakom, keď sa Červenej armáde nedarilo. To všetko je zosobnené do jediného mena - Žukov.

Bývalý poddôstojník 10. dragúnskeho novgorodského pluku cárskej armády sa podieľal na víťazstve vo všetkých rozhodujúcich bitkách II. svetovej vojny, ktoré zlomili dovtedy neporaziteľný wehrmacht. Či už išlo o boj o Moskvu, Stalingrad, Leningrad, tankovú bitku pri Kurska alebo konečné pokorenie Berlína.

Prečo práve Georgij Konstantinovič Žukov takto vynikol? Prečo si práve s ním spájajú Rusi porážku do tej doby najlepšej armády sveta, nemeckého wehrmachtu? „Pozoruhodné na Žukovovi je, že nemal vzdelanie. To mu pred vojnou nahradili rôzne kurzy a školenia. V Červenej armáde slúžili oveľa erudovanejšie a talentovanejšie mozgy než Žukov, lenže on ich aj tak prekonal,“ myslí si český vojenský historik Eduard Stehlík.

Maršal bol - povedali by sme dnes - workoholik. Históriu operačného umenia študoval po nociach. Mal aj vrodený cit pre stratégiu. Vynikal v riešení neočakávaných a zložitých situácií a vedel sa vcítiť do situácie protivníka, takže bol vždy o krok vpred.

„Ani to by však k porážke nacistov nestačilo. Najdôležitejšou vlastnosťou Žukova bolo, že na rozdiel od mnohých ostatných generálov Červenej armády dokázal riskovať bez ohľadu na to, že prípadným neúspechom rozčúli Stalina,“ hovorí Stehlík.

Jediný, ktorý sa nebál diktátora

Potlačiť strach zo Stalina si vyžadovalo veľkú silu a odvahu. Inak nebolo možné znášať chorobné podozrievanie zo sprisahania či žiarlivosť na popularitu. Pritom práve „muž zo železa“ v krízových momentoch strácal nervy a hovoril o mieri s hitlerovcami.

„Keď si raz Stalin predvolal Žukova, aby mu objasnil situáciu ustupujúcej Červenej armády pod Moskvou, začul Žukov, ako Stalin hovorí odchádzajúcemu šéfovi bezpečnosti Berijovi, aby sa v prípade krízy snažil prostredníctvom agentov vysondovať možnosti a podmienky uzatvorenia mieru. Oponovať Stalinovým niekedy aj samozničujúcim návrhom ako sa ubrániť porážke, bolo často hrou vabank,“ pripomína historik.

Za mnohé hovorí Žukovova hádka s generálom Konstantinom Rokossovským. Žukov mu vyčítal, že ho nepodporil v diskusii so Stalinom, či pokračovať v ofenzíve, alebo zaujať obranné postavenie. Rokossovskij sa povýšenecky opýtal Žukova, či nevidí, ako proti nemu Berija už dlhší čas popudzuje Stalina. „Varujem ťa, dobre poznám Berijove mučiarne,“ povedal Rokossovskij, ktorý sa ako jeden z mnohých generálov Červenej armády pri čistkách v tridsiatych rokoch ocitol pre údajný podiel na sprisahaní v žalári. Prepustili ho po troch rokoch až na Žukovovu intervenciu.

Žukov v roku 1916 ako príslušník jazdectva ruskej cárskej armády.
Žukov v roku 1916 ako príslušník jazdectva ruskej cárskej armády.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Podobná situácia sa opakovala, keď chcel Stalin odvolať maršala Timošenka z velenia ustupujúceho Západného frontu. Žukov namietal, že Timošenko za neúspechy nemôže, lebo prevzal front iba nedávno, a že časté striedanie veliteľov škodí bojovým operáciám. „Asi by sme mali so Žukovom predsa len súhlasiť,“ povedal nakoniec Stalin. Až potom diktátora podporili aj tí, ktorí ešte chvíľu predtým trvali na Timošenkovom odchode.

„Viete, Žukov bol jediný človek, ktorý sa nikoho nebál. Nebál sa ani Stalina. Neraz ma pred ním zachránil. Predovšetkým na začiatku vojny. Bol to statočný muž,“ povedal v roku 1969 Timošenko. Historici tvrdia, že nebyť vplyvu Žukova na Stalina, mala by víťazná Červená armáda oveľa väčšie straty.

Začal porážkou Japoncov

Maršalovi sa vyhli rozsiahle čistky a popravy v armáde pred napadnutím Sovietskeho zväzu aj preto, že slúžil ďaleko od mocenských štruktúr, v Bieloruskom vojenskom okruhu. Vždy sa totiž cítil lepšie v teréne než v Moskve.

Generálny štáb si však v roku 1939 na Žukova spomenul ako na generála, ktorému sa aj demoralizované jednotky menia pod rukami na akcieschopné útvary, a nekompromisného veliteľa poslali z Bieloruska do Chalchyn golu, kde japonská armáda dávala sovietsko-mongolským jednotkám na frak.

Žukov sa rýchlo zorientoval, vyžiadal si posily, presunul izolovaný a 120 kilometrov vzdialený štáb bližšie k Japoncom - a tvrdo ich odrazil späť k dohodnutým hraniciam. Prinieslo mu to slávu, povýšenie na armádneho generála a zlatú hviezdu hrdinu Sovietskeho zväzu. A navyše - jeho schopnosti si všimol Stalin.

Rozprášenie elitnej japonskej armády malo na japonských generálov taký účinok, že sa - nehľadiac na Hitlerove výzvy - nikdy neodvážili napadnúť Sovietsky zväz z východu.

Ako nováčik v najvyššom velení Žukov čoskoro s prekvapením zistil, že mnohí ľudia zo Stalinovho okolia nie sú profesionáli - na chaotických poradách tak mohli poľahky zvíťaziť aj nezasvätené a nepodložené názory, založené len na vzťahu k Stalinovi. Stráviť intrigánstvo najvyšších kruhov sovietskeho štátu muselo byť pre človeka Žukovovho naturelu veľmi ťažké. Napriek tomu sa stal päť mesiacov pred napadnutím ZSSR prekvapujúco šéfom generálneho štábu.

Žukov veľmi riskoval, keď kritizoval nepripravenosť Sovietskeho zväzu na útok hitlerovcov. Napádal tak totiž Stalina, ktorý - ako písal Alexander Solženicyn: „Neveril matke, najbližším spolupracovníkom, manželkám, milenkám ani deťom. Jediný človek, ktorému Stalin veril, že dodrží zmluvu o neútočení, bol Adolf Hitler.“

Žukov, ešte ako generál, s maršalom Timošenkom na snímke z roku 1940.
Žukov, ešte ako generál, s maršalom Timošenkom na snímke z roku 1940.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Keď sa teda Žukov pokúsil vhodnejšie rozmiestniť jednotky Červenej armády pozdĺž západných hraníc ZSSR, Berija Stalinovi okamžite hlásil, že armáda sa správa provokatívne. Stalin prikázal jednotky hneď stiahnuť a vinníkov potrestať. Po týchto epizódach si velitelia Červenej armády už netrúfali varovať pred prípravami nacistov na vojnu.

Žukov to v roku 1966 komentoval slovami: „Dajme tomu, že by som vtedy vydal rozkaz zaujať bojové postavenie. Ohlásili by to Stalinovi a ten by sa opýtal: Z akého dôvodu? Hovoríte, že z dôvodu nebezpečenstva?! Takže, Berija, odveďte ho do pivnice.“

Achillova päta: hrubosť

Vojnový stres, neustále konflikty so Stalinom, Berijovo zhromažďovanie diskreditujúcich informácií (niektorých maršalových spolupracovníkov zatkli a vypočúvali) sa nezaobišli bez následkov: Žukovova prísnosť vyúsťovala často do hrubosti až krutosti.

Pamätníci napríklad spomínali, ako chcel počas návštevy prvej frontovej línie vyliezť na nie príliš kvalitne vybudovanú pozorovateľňu na strome, stratil oporu a spadol - po návrate na veliteľstvo Žukov prikázal, aby veliteľa zboru zbavili velenia a veliteľa divízie, ktorej patrilo nešťastné pozorovacie stanovisko, poslali k trestaneckej jednotke.

Maršal svoju výbušnosť krotil ako mohol, napriek tomu často zbytočne verejne ponížil aj veľmi schopných veliteľov, ktorí mu to iba ťažko - ak vôbec - odpúšťali. Americký historik William Spahr však pripomína: „Maršal bol nadmieru tvrdý a bezohľadný voči ostatným, ale aj sám k sebe. Inak by ho zmietli.“

Maršalove slzy

Prišlo to, čo muselo prísť. Stalin sa po víťazstve nad hitlerovským Nemeckom začal obrovskej popularity Žukova báť. Na maršala sa pozeral ako na soka, ktorý ho môže zhodiť zo sedla. Žukova preto obvinili z intríg proti strane, vláde i Stalinovi osobne. Keďže však velenie armády s obvinením nesúhlasilo, Stalin nemohol maršala len tak zlikvidovať. Zbavil ho teda hlavného velenia pozemných vojsk a preradil k druhoradým jednotkám. Vzápätí  vojvodcu vylúčili z ústredného výboru komunistickej strany. Jeho najbližších spolupracovníkov vypočúvala KGB a niektorých, ako napríklad Konstantina Telegina, aj mučila, aby Žukova diskreditovali.

Okamih maršalovho najväčšieho triumfu. Žukov podpísal 9. mája 1945 za Sovietsky zväz akt bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka.
Okamih maršalovho najväčšieho triumfu. Žukov podpísal 9. mája 1945 za Sovietsky zväz akt bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka.
Zdroj: Wikimedia Commons

​​Žukova - tak ako mnohých ďalších - zachránila Stalinova smrť v roku 1953. Nový vodca Nikita Chruščov síce maršala nakrátko vymenoval za ministra obrany (a využil ho tak v boji o moc s Berijom), ale aj on sa Žukovovej popularity bál. V roku 1957 ho preto obvinil z bonapartizmu a poslal do dôchodku.

Spisovateľ Konstantin Simonov spomínal, že keď Žukova v roku 1965 pozvali na oslavy 20. výročia víťazstva nad nacistickým Nemeckom, zaznelo vojvodcovo meno medzi tými, ktorým boli vrátené hodnosti maršalov a generálov. „Aplauz v sále bol taký silný a dluhý, že práve v ten deň a v tú hodinu bola nastolená historická spravodlivosť.“

Aj Chruščovov nástupca Leonid Brežnev na obľúbeného vojnového hrdinu žiarlil. Keď Žukova v roku 1971 spontánne zvolili ako delegáta XX. zjazdu sovietskych komunistov, dal Brežnev maršalovi jasne najavo, že si jeho konkurenciu na vrcholnom snemovaní neželá. „Prvýkrát a naposledy som videla v jeho očiach slzy,“ spomínala vydavateľka maršalových pamätí Anna Mirkinová.

GEORGIJ KONSTANTINOVIČ ŽUKOV sa narodil 1. decembra 1896 v dedine Strelkovka pri Moskve v roľníckej rodine. V roku 1915 ho odviedli k jazdectvu ruskej cárskej armády, počas boľševickej revolúcie slúžil v jazdectve Červenej armády, v roku 1921 vstúpil do komunistickej strany.

Po nemeckom útoku na Sovietsky zväz sa ujal obrany Kyjeva a potom Moskvy.

Od novembra 1942 do februára 1943 zastavil nápor Nemcov pri Stalingrade a vyrazil do protiútoku, pri ktorom obkľúčil a zajal nemeckú šiestu armádu aj s jej veliteľom, poľným maršalom Friedrichom Paulusom.

V lete 1943 velil bitke pri Kursku, pri ktorej čelil poslednej veľkej nemeckej ofenzíve na východe. Po nej velil 1. bieloruskému frontu, ktorý zbieral úspech za úspechom a zastavil sa až v Berlíne, kde v máji 1945 podpísal za Sovietsky zväz nemeckú kapituláciu.

Po vojne zostal v Berlíne ako veliteľ sovietskych okupačných síl v Nemecku, po návrate do Sovietskeho zväzu ho odstavili.

V posledných rokoch života spisoval vlastnú verziu udalostí II. svetovej vojny a povojnového obdobia pre sovietske časopisy. Zomrel v Moskve 18. júna 1974.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.