Tiso, ako ho nepoznáme. Ako študent musel vysvetľovať „incident“ s pohľadnicou

Obdivovaný, glorifikovaný, démonizovaný. Obľúbený aj nenávidený. Má povesť jednej z najkontroverznejších osobností slovenskej histórie. A možno v skutočnosti len nepoznanej v svojej prapodstate. Aký naozaj pod všetkými tými nánosmi Jozef Tiso bol? Aká bola jeho mladosť a čím sa ospravedlňoval tvárou v tvár smrti?

Tie udalosti od seba oddeľovalo takmer na deň osem rokov. A obe toho muža postavili pred veľké osobné výzvy. Keď si ho 13. marca 1939 nechal zavolať nemecký vodca Adolf Hitler, predostrel mu dve možnosti – jednu horšiu ako druhú. Buď vyhlási pred „konečným riešením“ Československa samostatný slovenský štát (samozrejme, v područí Tretej ríše), alebo nechá Poľsko a Maďarsko, aby si územie obývané prevažne Slovákmi podľa ľubovôle rozparcelovali medzi seba.

Jozef Tiso odmieta hrubý nátlak, aby to urobil ešte z Nemecka prostredníctvom rozhlasu. Zároveň však na druhý deň berie na seba bremeno, o ktorom pravdepodobne ani on sám netuší, aké bude ťažké. Ktovie, či naň myslí aj 17. marca 1947, keď stojí obkolesený auditóriom celkom iného rangu pred Národným súdom v Bratislave.

„Som toho presvedčenia, tento proces sa skončí vynesením rozsudku a prevedením rozsudku tento proces bude uzavretý, aktá pôjdu do archívu a neviem v budúcnosti, kto ešte bude mať možnosť k aktom prísť, ale jedno je isté, že zisťovanie historickej pravdy nie len tohto procesu, ale toho obdobia, ktoré obsahuje skoro štvrťstoročia dejín slovenského národa, že dejiny tohto obdobia historického budú skúmané ďalej, budú ďalej tvorené a ja viem a som presvedčený, že pri tomto skúmaní v budúcnosti nebudú sa obmedzovať historikovia len o materiál tohto procesu, ale že pôjdu hlbšie a ďalej,“ rozhovorí sa vo svojej obrannej reči.

A pritom nevie, ako veľmi sú jeho slová prorocké a omylné zároveň. Pretože tým, ako zo seba postupne vytvoril a nechal vytvoriť symbol slovenského vojnového štátu, sťažil ono rozmotávanie historických udalostí a súvislostí a ich oddeľovanie od mýtov, poloprávd a legiend.

Martýr bez pátosu

A prispeje k tomu veľkou mierou už svojou poslednou rečou pred veľkým publikom, kde sa štylizuje do polohy martýra, ktorý na seba preberá zodpovednosť za blaho slovenského národa.

„Nik mi nemôže poprieť, že som svoju politickú činnosť nielen zachoval, ale i zveľadil o nadobudnuté povedomie sebestačnosti národa, a tak som mu pomohol vyzdvihnúť sa zo smrtonosného povedomia menejcennosti,“ ukončuje svoju reč o deň neskôr.

​„Národ slovenský stal sa takto rovnocenným národom s ostatnými národmi, medzi ktorými má právo žiť ako rovný s rovným v akejkoľvek konštelácii... Jednotlivci pominieme, národ ale zostane a bude žiť ďalej, lebo taká je vôľa Stvoriteľa a Osnovateľa prirodzeného zákona...“

Tisovi pred súdom nepomohla ani rozsiahla obranná reč, ani úporná snaha jeho obhajcov. Rozsudok nebol prekvapením, jeho dôsledné vykonanie však mnohých nemilo zaskočilo. Poprava kňaza sama osebe je istým spôsobom kontroverzná. To všetko aj spolu so spolitizovaním procesu a neskorším politickým vývojom pomohli dokonať vytvorenie legendy. A z Tisa vytvoriť priam čiernobielu postavu.

Pre jedných mučeníka, priam svätca, ktorý si za ochranu slovenského národa vyslúžil najvyšší trest. Pre iných po moci bažiaceho kolaboranta, ktorý sa spreneveril prikázaniam, ktoré sám hlásal. Pravda je skrytá kdesi medzi tými extrémami a ani dnes nie je jednoduché sa k nej dopátrať.

Skúsme sa teda pozrieť na postavu prvého slovenského prezidenta bez pátosu. A odkryť aj menej známe či zabudnuté skutočnosti jeho tragicky skončenej púte na tomto svete.

Jozef Tiso ako študent.
Jozef Tiso ako študent.
Zdroj: Archív HN

Jožko, ktorý rád šuškal

Detstvo a mladosť Jozefa Tisa sú pomerne chudobné na priame historické pramene, opierať sa môžeme v podstate len o úradné záznamy. Samozrejme, existujú aj spomienky ľudí z jeho okolia. Keďže sa však objavujú najmä v období, keď je Tiso už na vrchole moci a popularity (prípadne neskôr v prácach Tisa heroizujúcich autorov), je potrebné brať ich so zdravo kritickým náhľadom.

Isté je, že Jozef Gašpar Tiso sa narodil v rodine roľníka a neskoršieho mäsiara Gašpara Jozefa Tisa a Terézie, rodenej Budíškovej, 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči (dnes Bytči) pri Žiline. Tisovci žili vo Veľkej Bytči už minimálne po dve generácie, pretože sa tam narodil už jeho starý otec Jozef Tiso. Dedo z matkinej strany v dedine istý čas pôsobil ako kostolník, čo podľa viacerých autorov mohlo mať vplyv aj na neskoršie uberanie sa Tisovej kariéry.

Jozef bol druhorodené dieťa z desiatich, z ktorých tri zomreli ešte v detskom veku. Rodina bola na vtedajšie pomery vcelku dobre situovaná, čo znamenalo, že deťom mohla dopriať vzdelanie podľa uváženia. Ľudovú školu, v tom čase trojjazyčnú, vychodil v rodnej obci.

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.