Dedičstvo Jozefa Tisa? Zo Slovákov sa stal národ bez pamäti

Je sedemnásty apríl roku 1947, niečo po ôsmej večer. Do „vyšetrovačky“ v bratislavskom Justičnom paláci privádzajú zavalitého muža na posledné stretnutie s jeho obhajcami. V rozhovore zotrvajú približne dve hodiny a potom sa rozídu. Muž – väzeň, totiž vyhlási, že od polnoci chce patriť už len Bohu a pripravovať sa na smrť. Tá si po neho príde nasledujúci deň o piatej ráno.

Tento muž stál sedem rokov na čele štátu, ktorý vznikol v pohnutých časoch blížiacej sa 2. svetovej vojny. A jeho život aj smrť dodnes vyvolávajú rad otáznikov a emócií.

Pred sedemdesiatimi rokmi za vlastizradu obesili prezidenta vojnového slovenského štátu Jozefa Tisa. Napriek niekoľkým desaťročiam sa na jeho hodnotení nezhodnú ani mnohí historici.

Čo nám teda Tiso a obdobie, v ktorom si siahol na absolútny vrchol politickej kariéry, ale aj na absolútne ľudské dno, zanechal? Čo v nás prežíva? A ako sa s týmito odkazmi vyrovnávame?

Démoni a legendy Jozefa Tisa

Odpovede na tieto a aj na mnohé ďalšie otázky, ktoré akosi automaticky vyvstávajú, nie sú jednoduché ani priamočiare. Aj preto, že – slovami historika Ivana Kamenca, ktorý sa osobou Jozefa Tisa dlhodobo zaoberá – škála pohľadov zostáva široká. Od obdivu až po úplné zatracovanie, pričom „najškodlivejšie výsledky prináša démonizácia a legendarizácia jeho osoby. Jozef Tiso patrí do slovenských dejín so všetkými svojimi politickými aj kňazskými aktivitami, no treba ho hodnotiť triezvo, bez jedného či druhého extrému“, povedal pred časom pre HN magazín.

A práve jeho smrť – poprava kňaza – vyvolávala kontroverzie už v čase, keď sa uskutočnila. „K mytologizácii Tisovej osobnosti prispel aj fakt, že jeho život sa skončil tragicky, na popravisku, odkiaľ sa začína odvíjať aj jeho martýrska legenda,“ upozorňuje historik a dodáva, že on a jeho kolegovia boli a sú vo veľmi komplikovanej situácii, ak sa usilujú o racionálnu a objektívnu analýzu kontroverznej postavy politika a kňaza.

​Z čoho teda vychádzajú nejasnosti? Na začiatok si pripomeňme niekoľko faktov: keď v roku 1939 vzniká z Československa okliešteného Mníchovskou dohodou (či ak chcete, diktátom) samostatný slovenský štát (od 21. júla 1939 oficiálne Slovenská republika), je to pod dohľadom a na priamy nátlak hitlerovského Nemecka.

So svojím „spojencom“ uzavrie Zmluvu o ochrannom pomere, ktorou mu (za ponúkanú ochranu integrity územia) podriadi zahraničnú politiku, budovanie armády „v súlade s nemeckou brannou mocou“, ale aj hospodárstvo vrátane poľnohospodárstva, priemyslu a výstavby dopravnej komunikačnej siete.

Keď potom 1. septembra 1939 nemecká Tretia ríša zaútočí na Poľsko, je pri tom aj slovenská armáda. Zo Slovenska sa stáva poslušný satelit, ktorý niekedy prejaví až nevídanú samostatnú aktivitu. Napríklad keď už v apríli toho istého roku zavádza do právneho poriadku slovenského štátu pojem „Žid“ a všetkým, ktorým sa ujde, následne obmedzí občianske aj osobné práva. Už o rok neskôr im vyvlastní majetok a od septembra 1941 takzvaným Židovským kódexom zhrnie všetky právne predpisy, ktoré proti nim zaviedol.

Jozef Tiso ako novozvolený slovenský prezident prisahá na ústavu.
Jozef Tiso ako novozvolený slovenský prezident prisahá na ústavu.
Zdroj: archív HN

​A je to práve slovenský štát, ktorý sa svojich neželaných obyvateľov od 25. marca 1942 nielen že zbavuje deportáciami do koncentračných a pracovných táborov na území Ríše, ale dokonca Nemcom za každého vyvezeného Žida ešte zaplatí päťsto ríšskych mariek. Tieto a ďalšie transporty (ktoré začnú po potlačení Slovenského národného povstania) si vyžiadajú približne sedemdesiattisíc obetí.

Víťazi bez minulosti

Toľko stručné zhrnutie problematických miest v slovenskej histórii v tomto období. Aký bol postoj prezidenta k týmto udalostiam? Zacitujme z jeho príhovoru na dožinkovej slávnosti v Holíči v auguste 1942.

„... Ešte by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína, a to o otázke židovskej. Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať...“

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.