Zázrak uprostred vojnového besnenia: Nemecký vojak zachránil židovské dievčatko

Mala len štyri roky, keď ju spolu s mamou vyprevadili do predsiene smrti. Takmer všetci, ktorých tam nahnali s nimi, sa už nikdy nevrátili. Mira Fried, vtedy Krausová, však mala šťastie. Na dvore pred novomestskou synagógou padla do oka mladému mužovi v uniforme. A bola to osudová sympatia...

Nové Mesto nad Váhom, rok 1942. Protižidovské opatrenia vojnového slovenského štátu smerujú k tragickému vrcholu. 21. marca odtiaľ deportujú do koncentrákov prvú stovku mužov. A ďalšie transporty na seba nenechajú dlho čakať.

V meste na Považí sa nájde len hŕstka Židov, ktorí majú istotu, že v dobytčích vagónoch neskončia. Jednými z nich sú aj manželia Krausovci, rodičia malej Mirky. Arizátor, ktorý prevzal skonfiškovanú tlačiareň pána Krausa, si totiž uchoval aspoň stopovú dávku šľachetnosti.

„Bol to veľký gardista, no otcovi povedal: vieš čo, vybavím ti osvedčenie o tom, že si ekonomicky dôležitý Žid,“ spomína po rokoch Mira Fried.

To v tom čase platilo ako stopercentná ochrana pred transportmi. Starí rodičia z oboch strán, ako aj jej tety a strýko, už toto šťastie nemali. Z vyhladzovacích táborov sa nikdy nevrátili.

Pasca v meste

Na sklonku leta 1944 sa všetko zmení. Vypukne Slovenské národné povstanie a Nemci, ktorí ho prichádzajú potlačiť, zavádzajú tvrdšie pravidlá. Osvedčenie sa mení na bezcenný papier, Krausovci preto volia útek na neďaleké moravsko-lieskovské kopanice. Do hôr.

„Žili sme v šope, skrývala sa tam s nami ešte rodina lekára s dvomi dcérami,“ hovorí Mira Fried. Miestni o nich vedia a z času na čas im donesú trochu jedla. No trápi ich nielen hlad, ale aj zima. Večery sú chladné a malá Mirka nemá kabát ani topánky...

​Jedného dňa sa k nim donesie zvesť, že sa chystajú lapačky na mužov. V noci skutočne počujú brechot psov a hlasy, otcovia rodín preto urýchlene opúšťajú úkryt. Zvyšné osadenstvo gardisti a esesáci objavia. No ani sa ich nedotknú, len ich vyzvú, nech zídu dolu do mesta, že sa im nič nestane. Ženy ich skutočne poslúchnu, už len preto, že potrebujú zohnať teplé oblečenie. Nemajú odkiaľ vedieť, čo ich dolu čaká.

„Chytili nás ešte pred tým, ako sme prekročili hranice mesta,“ spomína dnes už 77-ročná Mira. Zavlečú ich do synagógy, k húfu zhromaždených Židov, čakajúcich na jediné: transport do Osvienčimu, ktorý má vyraziť už nasledovný deň.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.