Nemecká raketa V-2 otvorila dvere do vesmíru, prinášala však najmä skazu

Nemecká raketová technika predstavovala od tridsiatych rokov minulého storočia absolútnu svetovú špičku. Niet preto divu, že práve raketa nemeckého pôvodu dokázala 3. októbra 1942 doletieť ako prvý ľudský výrobok až na samotnú hranicu vesmíru. Nesporný vedecký a technický úspech ale dodnes kalí skutočnosť, že raketa A-4 vtedy neslúžila na poznávanie vesmíru, ale na zabíjanie. Stala sa totiž Hitlerovou zbraňou odplaty číslo dva, známou V-2 (Vergeltungswaffen-2).

Úspešnému októbrovému letu, pri ktorom raketa dosiahla výšku viac než 80 kilometrov a potom sa po balistickej krivke zrútila do mora 190 kilometrov od štartovacej rampy, ale predchádzal dlhý vývoj.

Nemecko vyvíjalo utajený program riadených striel od roku 1932. Na polostrove v Baltskom mori v tajných laboratóriách armádneho výskumného ústavu Heeresversuchsanstalt Peenemünde, pracovali tímy vedcov a technikov pod vedením Wernhera von Brauna od roku 1937.

Zdroj: wikimedia.org / Bundesarchiv

​„Jediná chyba tohto letu spočíva v tom, že raketa pristála na nesprávnej planéte,“ pochvaľoval si prvý úspešný štart von Braun, ktorému vtedy mohol spadnúť kameň zo srdca. Premiérový pokus, ktorého sa zúčastnil v tom čase čerstvo vymenovaný ríšsky minister zbrojnej výroby Albert Speer, sa totiž 18. marca 1942 skončil výbuchom rakety ešte pred štartom. Ani ďalšie štarty počas leta toho istého roku neboli úspešné. Skúšobné A-4 vzlietli iba do výšky päť a dvanásť kilometrov a spadli späť na zem. Až spomínaného 3. októbra 1942 riadená strela V-2 vystúpila do výšky 84,5 kilometra a prekonala tak stratosféru.

Ani úspešný októbrový let ale nebol úplne bez chýb. Dráha rakety bola príliš strmá, a k jej bojovému využitie tak viedla ešte dlhá cesta, ktorú nekomplikovali iba technické problémy. Tých nebolo málo. Sedem mesiacov trvalo, kým mohli Speer a ďalší nacistickí pohlavári v máji 1943 sledovať dva úspešné štarty rakety V-2.

S dĺžkou 14 metrov a hmotnosťou, ktorá sa vrátane bojovej hlavice blížila k 13 tonám, sa napokon stala prvou kvapalinovou balistickou strelou s navigáciou, ktorú nasadili do boja. Navigačné zariadenie, založené na princípe gyroskopickej plošiny, umožňovalo dosiahnuť presnosť zásahu cieľa 17 kilometrov pri dolete rakety 300 kilometrov. Výškový dostup sa pohyboval okolo 85 kilometrov. Pohon rakety zabezpečoval motor na tekuté palivo, ktorý bol vtedajším najvýkonnejším raketovým agregátom a vrcholom raketovej techniky. Jeho hmotnosť bola 980 kilogramov.

Nemecké pokusy - okrem V-2 sa v Peenemünde rodila aj krídlatá strela V-1 - ale nezostali utajené očiam pilotov a kamerám spojeneckých prieskumných lietadiel. A tak už rok po prvom úspešnom štarte, v októbri 1943, sa stredisko v Peenemünde stalo terčom ničivého náletu britského Kráľovského letectva RAF.

Vývoj rakety ale pokračoval ďalej, hoci ho nálet dosť spomalil a prinútil nemecké vedenie hľadať náhradné priestory pre výskum i výrobu. Vhodné miesto našli v pohorí Harz v samotnom strede Nemecka, kde neďaleko mesta Nordhausen väzni z koncentračných táborov vybudovali rozsiahlu podzemnú továreň, zvanú Dora. 

Zdroj: wikimedia.org / Bundesarchiv

​Takmer do konca vojny v nej v otrockých podmienkach pracovali desiatky tisíc väzňov z koncentračných táborov a najmenej 20-tisíc z nich tam zahynulo. S nápadom využiť pri výrobe rakety väzňov síce prišiel v lete 1943 ríšsky šéf SS Heinrich Himmler, o ich nasadení ale podľa povojnových odhalení vedel aj konštruktér Wernher von Braun. Ten bol napokon Himmlerovým podriadeným. Už v roku 1933 sa prihlásil do SS a dosiahol hodnosť sturmbannführer, teda približne majora.

Ani ukrytie do podzemia ale nepomohlo práce na rakete príliš urýchliť. Konštruktéri napríklad dlho bojovali s tým, že pri návrate na zem hlavica samovoľne explodovala. Prvé V-2 tak boli pripravené na nasadenie až koncom leta 1944, teda až po spojeneckej invázii do Normandie - a pre Nemecko beznádejne neskoro.

Zdroj: wikimedia.org

​Prvýkrát bola riadená strela použitá pri útoku na francúzsku metropolu Paríž 6. septembra 1944. O dva dni vystrelilo nacistické Nemecko V-2 aj na Spojené kráľovstvo a použilo ich aj proti Belgicku. Celkovo usmrtili riadené strely v Londýne 2 754 ľudí a v belgických Antverpách 1 736, ďalších viac ako 11-tisíc ľudí bolo zranených. Hitlerove zbrane odplaty dopadali aj na ďalšie mestá - britské Norwich a Ipswich, francúzske Lille, Tourcoing, Arras a Cambrai, belgické Liège, Hasselt, Tournai, Mons a Diest, či holandský Maastricht. Posledná zabíjala 27. marca 1945 v Antverpách a celkovo sa počet obetí „zázračnej zbrane“ odhaduje na viac než osemtisíc, prevažne civilistov.

Na konci vojny sa Wernher von Braun, ktorý vlastnú vojnovú kariéru videl len ako nevyhnutnú epizódu na ceste za splnením svojho sna, dosiahnutia vesmíru, vzdal aj so spolupracovníkmi Američanom. Tí, podobne ako v honbe za von Braunom neúspešní Sovieti, poznali význam jeho práce. Kým ale Stalinova ríša získala iba menej významných vedcov, mozog nemeckého raketového vývoja zamieril za oceán a o viac než dve desaťročia neskôr sa stal otcom amerického mesačného programu.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.