Hrdina, na ktorého Slováci zanevreli. Socialistický kult však nebol jeho pravou tvárou

To, že niekoho glorifikuje komunistický režim, ešte neznamená, že musí byť gauner. Platí to aj pre kapitána Nálepku, po ktorom bola ešte donedávna pomenovaná v každom meste aspoň ulica. Bolo by veľkým omylom vidieť v ňom len zatuchnutý symbol „sovietskeho hrdinstva“. Jeho príbeh totiž až príliš zaváňa človečinou.

„Inteligentný, pohotový, smelý a na všetko mal odpoveď,“ tak na svojho brata a jediného Slováka, ktorý bol počas druhej svetovej vojny ocenený vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu, spomínal pre HN dnes už zosnulý Jozef Nálepka. „Spieval, hral na rôzne nástroje, cvičil v muzikantskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Nikdy sa nemusel veľa učiť, zato veľa čítal. A dievčatá mu nedali pokoj už v škole. Proste mal rád život, sviečku pálil z dvoch strán – ako sa hovorí.“

Nekonvenčný učiteľ

Keď rodáka z východoslovenských Smižian v roku 1934 uznali ako 21-ročného za schopného vykonávať vojenskú službu, vrátil sa domov nahnevaný. „Nechcel byť vojakom, čas strávený na vojne pokladal za stratený,“ spomína v knihe Kapitán Nálepka – Repkin (tak znelo jeho krycie meno) brat Jozef.

​Budúci vojnový hrdina totiž pracoval ako učiteľ. Z dobových záznamov sa dá vyčítať, že Ján Nálepka bol antifašisticky orientovaný, sociálne cítiaci, tvorivý, prísny, obľúbený a zároveň nekonvenčný. Brat spomína, že ho obviňovali napríklad z toho, že zakazuje žiakom modliť sa, či z toho, že s nimi spieva nemravné piesne.

V oboch prípadoch išlo o nedorozumenie: avšak vyvolané Jánovým novátorským a slobodomyseľným prístupom. V knihe sa spomína aj príhoda, ako si s ním raz jeden z otcov jeho žiakov prišiel vybavovať účty: podgurážený a so sekerou v ruke sa postavil do dverí jeho kabinetu. On si ho však vôbec nevšímal a ďalej si robil svoju prácu, čo muža zneistilo natoľko, že mu sekera doslova ovisla v rukách.

Podobná odvaha, podľa bratových slov neraz hraničiaca až s hazardérstvom, mu bola blízka aj ako vojakovi. Inak by – už ako dôstojník slovenskej armády – počas frontovej dovolenky v roku 1942 na železničnej stanici nevykrikoval, že sa „Hitlerovi, Tisovi aj Šaňovi Machovi vyserie na hlavu“, ako to spomína Jozef Bystrický z Vojenského historického ústave v časopise Vojenská história. A neinšpiroval by stovky slovenských dôstojníkov k „prebehlíctvu“. Avšak pekne po poriadku.

Etapa, ktorá sa nestala

„Bystrý, chápavý, energický, spoľahlivý, samostatný.“ Takto zneli posudky na Jána Nálepku zo strany jeho nariadených v závere vojenskej služby. Skúšku na dôstojníka v zálohe dokonca zložil najlepšie zo 47 poddôstojníkov.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.