Slovenský hrdina holokaustu, o ktorého Izrael nestál. Do konca života viedol bolestivý spor

So spoluväzňom Alfrédom Wetzlerom zachránil pred smrťou dvestotisíc ľudí. Židovský štát ho napriek tomu desaťročia ignoroval. A on s jeho historikmi až do konca života viedol bolestivý spor. Profesor neurológie a muž, ktorý odmietol svoj život postaviť iba na holokauste. Rudolf Vrba.

Povetrie koncentračného tábora v Osvienčime prevŕta zvuk sirén. Je 7. apríl 1944, pol deviatej večer. Pár hodín nato dostáva veliteľ správu, že ušli dvaja Židia v ochrannej väzbe. Esesáci sú už hodnú chvíľu v najvyššej pohotovosti. Vonkajšie hranice tábora zviera hustá strážna reťaz a každý meter areálu prečesáva tisícdvesto mužov. Robia to dôkladne, systémom zužujúceho sa kruhu so psami uprostred.

Utečenci sa v tej chvíli polomŕtvi od vypätia krčia v tesnom, spoluväzňami vopred pripravenom priestore, pod haldou dielcov určených na budovanie nových väzenských barakov. V areáli tábora. Telo im zviera mučivá bolesť z netypickej polohy, sú však pripravení prečkať tu tri dni a tri noci. Až vtedy sa totiž pátranie po utečencoch v Osvienčime zastavuje.

Starší z nich má dvadsaťšesť a ten druhý len necelých dvadsať rokov. Walter Rosenberg, ten mladší, nahmatá nabrúsené ostrie svojho noža a zaprisahá sa, že keď ho nájdu, nedostanú ho zo skrýše živého. „Čoskoro budeme voľní. Voľní alebo mŕtvi,“ hovorí si v duchu. Aspoň tak svoje myšlienkové pochody o dvadsať rokov neskôr opíše v knihe Utiekol som z Osvienčimu.

Impulzívny mladík

„Výbušný, dynamický, so sklonom k dobrodružstvu a k impulzívnemu riešeniu zložitých problémov.“ Takto Rudolfa Vrbu, ktorý sa až do svojej účasti v protifašistickom odboji identifikoval s rodným menom Walter Rosenberg, opisuje historik Ivan Kamenec. A dodáva, že bol presným opakom pokojného, rozvážneho a skromného spoluutečenca Alfreda Wetzlera. Práve pre svoju protikladnosť ich ostatní väzni vyslali na nebezpečnú misiu ako ideálny pár na prekonávanie hraničných situácií.

​Pravdou však je, že Vrbu tie isté vlastnosti, vlastnosti bojovníka – ako ho opisuje Tomáš Pěkný, prekladateľ už spomínanej knihy – do hraničných situácií dostať aj dokázali. Tých pokojných však osud mladému Rudolfovi celkovo veľa nenadelil.

Narodil sa v Topoľčanoch v roku 1924 a už v pätnástich ho ako Žida vylúčili z gymnázia. Pracoval preto ako robotník a v štúdiu pokračoval doma. Podľa legendárnej zmienky The Daily Telegraph sa učil aj angličtinu a ruštinu, pričom záujem o druhý jazyk jeho matka považovala za natoľko alarmujúci, že ho pre istotu zobrala k lekárovi.

V marci 1942 sa ako 17-ročný túžil vzbúriť proti antisemitizmu svojej krajiny a rozhodol sa utiecť do Anglicka, aby sa pripojil k československej armáde. Taxíkom a s pár bankovkami od mamy sa dostane do Maďarska, no napokon dospeje k názoru, že pokračovať ďalej je príliš nebezpečné. Návrat na Slovensko mu však prekazí maďarská hraničná stráž a napokon skončí v nováckom koncentračnom tábore.

Zdroj: wikimedia.org

​Podarí sa mu utiecť, no šťastie pri ňom nestojí dlho. Chytí ho slovenský policajt, ktorý si všimne, že má obuté dva páry ponožiek. Nasleduje surová bitka v Novákoch a v júni deportácia do koncentráku v poľskom Majdanku. Tu posledný raz stretne svojho brata a dobrovoľne sa prihlási na „poľnohospodárske práce“. Nasleduje presun do Osvienčimu, kde na Vrbu čaká podstatne iná povinnosť: vykopávanie stotisícky zabitých Židov. Na spálenie.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.