Tajomná tvár Adolfa Hitlera. Drogy, pretvárka a Židia

Keď v roku 1973 vydal historik Jochim Fest rozsiahlu biografiu Adolfa Hitlera, napísal, že nové informácie o vodcovi nacistického Nemecka sú vylúčené. Hlboko sa však mýlil. Tie najnovšie vydávajú svedectvo o drogami presiaknutej krajine a ďalších okolnostiach, ktoré formovali osobnosť tohto dnes zatracovaného muža.

Veru, hoci azda žiadny iný diktátor nie je a nebol predmetom toľkého skúmania (a nespočetných kníh, štúdií či filmov), pri mene Adolf Hitler nemôžeme smelo vyhlásiť, že by sme o ňom vedeli všetko. Napriek tomu, že najmä od tridsiatych rokov minulého storočia sú jeho činy a rozhodnutia pomerne dobre zmapované.

Svoje o tom vie napríklad český historik pôsobiaci v Spojených štátoch Milan Hauner, ktorý prednedávnom vydal chronologickú encyklopédiu Hitler, deň po dni. Výborne ukazuje, čo o vodcovi tretej ríše vieme, ale naznačuje aj biele miesta. Trebárs o Hitlerovom detstve toho podľa Haunera vieme menej ako o detstve Napoleona.

Prísť na zvláštnu príťažlivosť tohto muža sa snažili stovky historikov, psychológov a ďalších odborníkov. Na pohľad neatraktívny, s komicky pristrihnutými fúzmi, ktorého jedinou spojnicou s konceptom árijského vzhľadu boli jasnomodré prenikavé oči.

Pri pochopení si pomôžme slovami Alberta Speera, architekta Tretej ríše, po dvadsiatich rokoch strávených vo väzení v pevnosti Spandau: „Napadajú mi dva výrazy, ktoré by výstižne charakterizovali všetky Hitlerove vlastnosti, ktoré by boli spoločným menovateľom všetkých jeho protikladov: neprehľadný a neúprimný. Dnes, keď sa ohliadnem späť, nie som si celkom istý, kedy a či vôbec niekedy bol sám sebou. Či boli vôbec okamihy, keď sa na nič nehral, keď nepodnikal nič taktické...“

Zvláštne slová od muža, ktorý ešte v čase, keď sa počas druhej svetovej vojny postupne rúcali všetky fronty, na ktorých Nemecko bojovalo, s vodcom viedol dlhé dišputy o architektúre. Pri modeloch veľkolepých budov „nového Nemecka“, ktoré už v tom čase boli vzhľadom na vývoj udalostí čírou utópiu. A predsa je v nich aj kus pravdy, i keď spomínaná neúprimnosť do veľkej miery zasahovala do vzťahu Hitlera k sebe samému.

​Ako inak vysvetliť napríklad skutočnosť, že napriek denne dodávaným frontovým správam v posledných rokoch vojny (ktorú sám úmyselne rozpútal) neustále blúznil o veľkom víťazstve a niekoľkohodinovými monológmi vyčerpával (a neraz privádzal do zúfalstva) všetkých okolo seba?

Totálny „rauš“ s vodcom na čele

Pomerne presvedčivú, aj keď na prvý pohľad tak trochu konšpiráciou zaváňajúcu teóriu predostrel nemecký publicista Norma Ohler, ktorého kniha Totálne opojenie – drogy v Tretej ríši – načrtáva úplne iný obraz nacistického Nemecka, než na aký sme zvyknutí. A ktorý do veľkej miery šírili práve Nemci v minulom storočí.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 78% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.