Tajomná tvár Adolfa Hitlera. Drogy, pretvárka a Židia

Keď v roku 1973 vydal historik Jochim Fest rozsiahlu biografiu Adolfa Hitlera, napísal, že nové informácie o vodcovi nacistického Nemecka sú vylúčené. Hlboko sa však mýlil. Tie najnovšie vydávajú svedectvo o drogami presiaknutej krajine a ďalších okolnostiach, ktoré formovali osobnosť tohto dnes zatracovaného muža.

Veru, hoci azda žiadny iný diktátor nie je a nebol predmetom toľkého skúmania (a nespočetných kníh, štúdií či filmov), pri mene Adolf Hitler nemôžeme smelo vyhlásiť, že by sme o ňom vedeli všetko. Napriek tomu, že najmä od tridsiatych rokov minulého storočia sú jeho činy a rozhodnutia pomerne dobre zmapované.

Svoje o tom vie napríklad český historik pôsobiaci v Spojených štátoch Milan Hauner, ktorý prednedávnom vydal chronologickú encyklopédiu Hitler, deň po dni. Výborne ukazuje, čo o vodcovi tretej ríše vieme, ale naznačuje aj biele miesta. Trebárs o Hitlerovom detstve toho podľa Haunera vieme menej ako o detstve Napoleona.

Prísť na zvláštnu príťažlivosť tohto muža sa snažili stovky historikov, psychológov a ďalších odborníkov. Na pohľad neatraktívny, s komicky pristrihnutými fúzmi, ktorého jedinou spojnicou s konceptom árijského vzhľadu boli jasnomodré prenikavé oči.

Pri pochopení si pomôžme slovami Alberta Speera, architekta Tretej ríše, po dvadsiatich rokoch strávených vo väzení v pevnosti Spandau: „Napadajú mi dva výrazy, ktoré by výstižne charakterizovali všetky Hitlerove vlastnosti, ktoré by boli spoločným menovateľom všetkých jeho protikladov: neprehľadný a neúprimný. Dnes, keď sa ohliadnem späť, nie som si celkom istý, kedy a či vôbec niekedy bol sám sebou. Či boli vôbec okamihy, keď sa na nič nehral, keď nepodnikal nič taktické...“

Zvláštne slová od muža, ktorý ešte v čase, keď sa počas druhej svetovej vojny postupne rúcali všetky fronty, na ktorých Nemecko bojovalo, s vodcom viedol dlhé dišputy o architektúre. Pri modeloch veľkolepých budov „nového Nemecka“, ktoré už v tom čase boli vzhľadom na vývoj udalostí čírou utópiu. A predsa je v nich aj kus pravdy, i keď spomínaná neúprimnosť do veľkej miery zasahovala do vzťahu Hitlera k sebe samému.

​Ako inak vysvetliť napríklad skutočnosť, že napriek denne dodávaným frontovým správam v posledných rokoch vojny (ktorú sám úmyselne rozpútal) neustále blúznil o veľkom víťazstve a niekoľkohodinovými monológmi vyčerpával (a neraz privádzal do zúfalstva) všetkých okolo seba?

Totálny „rauš“ s vodcom na čele

Pomerne presvedčivú, aj keď na prvý pohľad tak trochu konšpiráciou zaváňajúcu teóriu predostrel nemecký publicista Norma Ohler, ktorého kniha Totálne opojenie – drogy v Tretej ríši – načrtáva úplne iný obraz nacistického Nemecka, než na aký sme zvyknutí. A ktorý do veľkej miery šírili práve Nemci v minulom storočí.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.