„Bol to nesmierne slušný a zdvorilý človek. Nemal rád násilie. Nemeckú armádu zbožňoval pre jej poriadok a disciplínu.“ Takto opisoval Dušan Čatloš svojho strýka z druhého kolena: generála Ferdinanda Čatloša, ministra obrany za Slovenského štátu, ktorý sa napokon ako jediný člen vtedajšej vlády ponúkol do služieb Slovenského národného povstania.
Cigary si rezal. Pre nízky dôchodok
Keď vypuklo Povstanie, nemal Dušan Čatloš ani dvanásť rokov, prežil si ho však doslova na vlastnej koži. Aj preto o pár rokov neskôr so sústredeným záujmom počúval nekonečné debaty, ktoré viedol vtedy už penzionovaný strýko Ferdinand s jeho otcom. „Sústavne čosi rozoberali. Do noci,“ spomína pán z Martina, ktorý o bratrancovi svojho otca napísal už množstvo článkov.
Obraz strýka s neodmysliteľnou cigarou v ústach sa v mysli vynoril priam automaticky. „Komunisti mu vymerali veľmi nízky dôchodok, a tak si ju zvykol rezať. Pamätám si, ako raz otcovi povedal: ´Jožo, konečne si môžem zapáliť celú cigaru, zvýšili mi penziu.´“
Fašizmus opustil na sovietskom fronte
Pre zložitý kariérny vývin zvykli generála Čatloša ešte počas jeho života označovať za falošného, prelietavého či zradcu Tisa. Predsa len – presun z pozície prívrženca fašistického režimu do úplne opačného tábora nebol zvyčajný ani v onej turbulentnej dobe.
„Raz sa mi zveril, ako to s tým jeho obratom bolo,“ spomínal pán Čatloš. Zlomový moment u neho údajne nastal, keď sa ako minister obrany prvý raz objavil na sovietskom fronte. Akonáhle uvidel, akých zverstiev bola ním dovtedy obdivovaná nemecká armáda schopná, s fašizmom definitívne skoncoval.
„Už predtým však bol ako jediný evanjelik v Tisovej katolíckej vláde podozieraný z protifašistických postojov. Vyčítali mu i to, že ako jediný príslušník Hlinkovej gardy sa nezdravil takzvaným veľkým pozdravom (akási slovenská obdoba hajlovania – pozn.red), ale len malým, dôstojníckym.“
Zatknúť ho chceli jedni a druhí
Po vypuknutí SNP Nemci generála Čatloša donútili k nesúhlasnému rozhlasovému prejavu, v dôsledku ktorého sa k Povstaniu nepripojilo niekoľko posádok (prejav napísal Tido J. Gašpar – pozn. red). Krátko nato však prešiel na povstalecké územie a ako jediný minister vtedajšej slovenskej vlády sa dal do služieb vodcov Povstania. Zo strany Nemcov mu už v tom čase hrozilo zatknutie.
Dušan Čatloš tvrdil, že napriek týmto udalostiam mal na vypuknutí SNP obrovskú zásluhu. „Strategicky rozmiestňoval protinemecky orientovaných dôstojníkov, vďaka čomu dopomohol k zorganizovaniu vojenského prevratu. Komunisti však túžili celé SNP pripísať len partizánom, najlepšie výlučne tým straníckym,“ vysvetľuje.
Jeho zatknutie napokon prišlo z druhej strany. Po príchode k povstalcom ho zaistili a dopravili na sovietske územie, kde bol internovaný a odsúdený na päť rokov väzenia.
Skončil ako úradník
Po návrate z väzenia pracoval až do dôchodku ako úradník na pozemných stavbách. Pochovali ho na židovskom cintoríne, príhovor na jeho pohrebe mal práve mladý Dušan Čatloš. „Nikdy neinklinoval k politike, a tak si neprial, aby nad jeho rakvou rečnili nejakí funkcionári,“ popísal.
A bol to tiež on sám, kto neskôr s ťažkosťami zabezpečil prevoz generálových pozostatkov na Národný cintorín v Martine.
A či Ferdinand Čatloš svojho synovca z druhého kolena nejako zásadne ovplyvnil? „Samozrejme, svojou vitalitou,“ tvrdil. No hoci sa jeho strýko významne podieľal na zrode slovenskej Vojenskej akadémie, on sám k armádnej kariére nikdy neinklinoval. „Tam ma to veru neťahalo. Celý život som sa venoval strojárstvu.“
Ferdinand Čatloš (1895 – 1972)
generál, minister národnej obrany prvej Slovenskej republiky, po skončení druhej svetovej vojny úradník
počas 1. svetovej vojny bol príslušníkom čs. légií v Rusku
ako jeden z najschopnejších veliteľov armády v roku 1939 organizoval a velil ťaženiu slovenskej armády proti Poľsku
zaslúžil sa o vznik Oddielu armádnych pretekov, bol tiež gestor 1. majstrovstiev SR v lyžovaní v Banskej Bystrici
v roku 1944 vypracoval kontroverzný plán vojenského prevratu na Slovensku a nastolenie vojenskej diktatúry
usiloval o nadviazanie spojenia so sovietskymi vojenskými i politickými činiteľmi, ako aj slovenským protifašistickým odbojom, jeho plány boli Slovenskou národnou radou odmietnuté
v roku 1945 bol odsúdený na 5 rokov väzenia, neskôr pracoval ako úradník v Martine