Vypovedaním vojny Srbsku Rakúsko-Uhorskom sa začal ozbrojený konflikt dovtedy nevídaných rozmerov. Zapojilo sa doň neuveriteľné množstvo krajín a národov. Určite najmnohostrannejšou krajinou z tohto hľadiska bolo práve Rakúsko-Uhorsko. Okrem „väčšinových“ Maďarov a Nemcov (do roku 1945 sa tak sami označovali aj dnešní Rakúšania a časť Švajčiarov) sa pod jeho vlajkou do boja zapojili Česi, Slováci, Poliaci, Ukrajinci, Rusíni, Chorváti, Srbi, Slovinci či Taliani. Rakúsko-uhorská armáda bola preto národnostne veľmi pestrá, čo však neprispievalo k jej výkonnosti. Navyše nemala práve najmodernejší výstroj a výcvik tiež pokrivkával za vyspelou Európou.
Odchod slovenských vojakov na front. Snímka: Vojenský historický archív v Bratislave
Každý siedmy na front
Faktická mobilizácia rakúsko-uhorských vojsk sa začala 31. júla 1914, hoci čiastočnú vyhlásil cisár František Jozef II. už 25. júla. Keďže medzičasom sa do vojny zapojilo už aj Rusko, 4. augusta sa začala všeobecná mobilizácia, teda do zbrane povolali aj nevycvičených odvedencov a zálohy. Na Slovensku nastupovali vojaci do dvoch zborov – V. bratislavského a VI. košického (celkovo sa monarchia delila na 16 armádnych zborov). Slovenskí vojaci tvorili štyri percentá armády, čo síce neznie ako veľké množstvo, no keď si uvedomíme, že na front odišla asi sedmina obyvateľstva, nie je to zanedbateľný počet. Navyše to boli často živitelia rodín.
Vojaci boli zadeľovaní do jednotlivých plukov a je zaujímavé, že ani jeden nebol čisto slovenský. Najviac Slovákov (80 percent) mal na začiatku vojny 71. p...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.