Karpatská horská sústava, časť ktorej okrem iného tvorila aj krajinskú hranicu medzi Predlitavskom (Rakúskom) a Zalitavskom (Uhorskom) v období dualizmu, zohrávala vo vojenských dejinách Slovenska mimoriadne dôležitú úlohu. Strategický význam tohto priestoru si uvedomovalo aj velenie rakúsko-uhorskej armády. Jedným z dôkazov tohto fenoménu bola napríklad aj realizácia viacerých záverečných vojenských cvičení („manévrov“) v tomto priestore (konkrétne napríklad začiatkom jesene 1911). Práve územie dnešného severovýchodného Slovenska obklopené karpatským pohorím malo byť štítom pred eventuálnym úderom Ruskej ríše v smere na uhorskú nížinu.
Vypuknutie prvej svetovej vojny význam tohto regiónu, ktorý patril v rámci rakúsko-uhorskej monarchie z hospodárskeho hľadiska k pomerne zaostalým, potvrdilo. Už v auguste 1914 tu došlo k masívnemu sústreďovaniu vyšších jednotiek rakúsko-uhorskej armády, čo, okrem iného, znamenalo aj neadekvátne zaťaženie existujúcej, slabej dopravnej siete. Napríklad, železničná komunikácia v úseku Miškovec – Medzilaborce bola druhou hlavnou trasou nástupu rakúsko-uhorských armád na ruský front. Malé železničné stanice v tomto priestore sa už v priebehu prvých dní od vypuknutia konfliktu stali miestom presunu stoviek tisícov vojakov rakúsko-uhorskej armády. Už v tomto období, teda relatívne krátko po začatí vojnových operácií, tento región nadobudol charakter veľkého vojenského tábora.
Tento mimoriadny nápor vojenských osôb sa ešte viac znásobil po porážke rakúsko-uhorských armád v Haliči začiatkom septembra 1914. Neočakávane veľký prísun ranených spôsoboval nepriechodnosť železničných tratí a v podstate znemožňoval prísun čerstvých záloh. Ruka v ruke s týmto fenoménom a šírením informácií o ofenzívnom postupe ruskej armády došlo medzi tunajším civilným obyvateľstvom bez rozdielu národnosti k nárastu paniky. Tá bola v mnohých prípadoch dôvodom na opúšťanie domovov. Okrem toho sa prílevom utečencov z Haliče v tomto priestore začali šíriť nákazlivé choroby, vrátane cholery. Tunajšia civilná verejná správa bola ďalej zahlcovaná požiadavkami na ubytovanie a stravovanie vojska v takej miere, že to vysoko presahovalo jej reálne možnosti.
Po spomínanej porážke rakúsko-uhorských armád v Haliči dostala ruská 8. armáda generála Alexeja Brusilova 13. novembra 1914 rozkaz, aby podporila činnosť 1. a 3. ruskej armády, vytlačila ustupujúce rakúsko-uhorské armády za Karpaty a aby v tomto priestore obsadila priesmyky. Útok tejto armády sa síce začal ešte v uvedený deň, ale naplno sa rozvinul až v dňoch 20. – 21. novembra 1914. Medzitým, v druhej dekáde novembra 1914, stáli ruské vojská na celom karpatskom fronte už v tesnej blízkosti dnešných severovýchodných hraníc Slovenska.
20. novembra 1914 ruské vojská v oblasti Lupkovského priesmyku prekročili Karpaty a obsadili prvé obce na dnešnom slovenskom území – Ruské a Zvala. Nasledujúceho dňa (21. novembra 1914) boli obsadené obce Starina a Osadné, 22. novembra 1914 bola dobytá Snina.
23. novembra 1914 bolo na krátky čas (do 28. novembra 1914) dokonca obsadené Humenné, pričom v tomto prípade išlo o svojvoľnú akciu veliteľa ruskej 48. divízie generála Lavra Kornilova.
Napriek tomu, že vpád generála Kornilova sa skončil neúspechom, urputné boje prebiehali na celom severovýchodnom úseku Karpát. Hlavný úder ruskej armády smeroval na stred zostavy 3. rakúsko-uhorskej armády generála Svetozara Boroevića, ktorá s vypätím všetkých síl ešte bránila Dukliansky priesmyk. 29. novembra jednotky ruskej 8. armády (XII. zbor) opäť prenikli na územie dnešného Slovenska a po dobytí pohraničnej obce Czeremcha ďalej rozširovali pásmo prielomu. Krok za krokom, v ťažkých podmienkach mrazivej karpatskej zimy, vytláčal uvedený zbor jednotky 3. rakúsko-uhorskej armády z ich výhodných obranných postavení. Aj jednotky novovytvorenej armádnej skupiny rakúsko-uhorských vojsk pod velením generála Emila Colerusa, ktoré obsadili úsek medzi Duklianskym a Lupkovským priesmykom, sa pod tlakom ruskej armády museli stiahnuť do údolia riek Ondavy a Laborca. 29. novembra 1914 sa odohrali prudké boje o Zborov. 1. decembra 1914 bol po krátkom, ale srdnatom boji dobytý Bardejov. Počas tohto prvého ruského vpádu bolo napríklad v Šariši obsadených 126 obcí, pričom išlo o krátkodobé obsadenie tohto územia.
V noci na 8. decembra 1914 začali ruské jednotky ustupovať z územia Šarišskej župy a stiahli sa na severné svahy hrebeňa Karpát, aby podporili vlastnú obranu pred protiútokom rakúsko-uhorských jednotiek v smere od Krakova (bitka pri Limanowej). Tým však akútne nebezpečenstvo preniknutia ruskej armády do vnútrozemia monarchie nepominulo a už koncom decembra 1914 bola ruská armáda znovu pripravená na ďalší ofenzívny postup.
O správaní sa civilného obyvateľstva k pohybujúcim sa znepriateleným armádam (a naopak) v roku 1914 sa zachovalo pomerne veľa informácií. Na jednej strane došlo k prípadom, keď miestne slovenské a rusínske obyvateľstvo podporovalo útočiacu ruskú armádu. Na druhej strane sa stali aj situácie, keď miestni obyvatelia podporovali vlastnú, teda rakúsko-uhorskú armádu. Bez ohľadu na príslušnosť ku konkrétnej armáde treba okrem tejto polarity vyzdvihnúť moment devastovania majetku, ktorý bol v individuálnych prípadoch rozhodujúci.
Z výlučne vojenského hľadiska treba ďalej zdôrazniť, že karpatské hory predstavovali špecifické frontové územie, kde každý pohyb jednotky bol mimoriadne komplikovaný, navyše sťažovaný poveternostnými podmienkami. Čiara dotyku s nepriateľom sa pod tlakom takmer permanentnej bojovej činnosti jednej alebo druhej strany neprestajne pohybovala. Tento spôsob boja rakúski dôstojníci pomerne výstižne nazvali gumová vojna („gummi-krieg“). V mnohých prípadoch sa bojovalo bez relevantnej podpory delostrelectva – na bodáky.
Podľa plánov nemeckého a rakúsko-uhorského vojenského velenia na rok 1915 mali byť ruské vojská zničené obchvatnou operáciou, teda zbiehavými údermi jednak rakúsko-uhorských vojsk v Karpatoch a jednak nemeckých vojsk vo Východnom Prusku.
Aj v ruských strategických plánoch na rok 1915 sa počítalo s ofenzívou. Bol predpoklad útočiť nie na jednom, ale na dvoch strategických smeroch. Jeden ofenzívny tlak mal byť vedený cez Východné Prusko na Berlín, druhý cez Karpaty na Budapešť a Viedeň.
Ofenzívu ako prvé začali rakúsko-uhorské a nemecké vojská v priestore Mukačeva a Užockého priestoru 23. januára 1915. Narazili však na tuhý odpor a nepodarilo sa im prekročiť hrebene Karpát. Po vyčerpaní tohto ofenzívneho tlaku prešli ruské vojská, najmä spomínaná 8. armáda, približne v rovnakom čase do protiofenzívy. Jednotky pravého krídla tejto ruskej armády, ktoré postupovali od Duklianskeho priesmyku, postúpili 3. februára 1915 k obci Miková a nasledujúci deň obsadili významný železničný uzol Medzilaborce. Rakúsko-uhorské jednotky ustúpili ku Krásnemu Brodu, situovanému severne od Nižnej Čabiny, kde sa začali urýchlene opevňovať. V tomto období sa opätovne bojovalo o obec Zborov a ruské vojská sa opäť priblížili k Bardejovu. Tento kritický stav veľmi znepokojil najmä Nemcov, ktorí sa obávali, že Rakúsko-Uhorsko sa v priebehu krátkeho času pod vplyvom vojnových udalostí zrúti.
Urputné boje v ťažkom horskom teréne Karpát prebiehali aj v nasledujúcich zimných mesiacoch 1915, keď boli rakúsko-uhorské jednotky neprestajne posilňované a Rusom, naopak, čoraz viac chýbala munícia a zálohy. Koncom marca 1915 pribudol na front pri Medzilaborciach nemecký Beskydský zbor v zostave troch divízií pod velením generála Marwitza, čo v značnej miere posilnilo postavenie rakúsko-uhorskej armády v sledovanom priestore. Napriek tomu sa ešte v ruských smerniciach z 25. apríla 1915 stále uvádzala nevyhnutnosť zlomenia nepriateľského odporu v regióne Humenné – Snina – Medzilaborce, čo sa ruskej armáde napokon dosiahnuť nepodarilo.
Vyčerpaním svojich ofenzívnych možností boli obidve ruské armády (3. a 8.) nútené začiatkom druhej dekády apríla 1915 prejsť do obrany. V tomto období sa však už pripravoval prielom rakúsko-uhorskej a nemeckej armády v priestore haličského mesta Gorlice, ktorým sa začal celkový ústup ruskej armády na východnom (ruskom) fronte.
Ako sa dalo očakávať, vo veľmi komplikovanej situácii sa vtedy ocitli vojská ľavého krídla ruskej 3. armády, ktoré sa nachádzali v horách. V najťažšej situácii sa ocitol XXIV. zbor generála Curikova, ktorý bol držal postavenia po obidvoch stranách cesty z Bardejova na Żmigród. 48. divízia tohto zboru bola obkľúčená v priestore poľského mestečka Dukla a jej väčšia časť sa 8. mája 1915 dostala do zajatia. Jej veliteľ, spomínaný generál Lavr Kornilov, bol zajatý v blízkosti Svidníka 12. mája 1915. Do zajatia sa dostala aj veľká časť ranených a chorých ruských vojakov sústredených v nemocniciach v Rymanówe, Iwoniczi a Sanoku. 5. mája 1915 rakúsko-uhorské jednotky opäť vstúpili do Stropkova. Napokon, 7. mája 1915 Rusi opustili niekoľko posledných obcí v oblasti Lupkovského priesmyku.
Koncom apríla, resp. začiatkom mája 1915 boje v Karpatoch prestali. Straty oboch strán, čo sa týka mŕtvych, zranených a zajatých, boli obrovské. Rakúsko-uhorská armáda stratila takmer 600 000 mužov (z toho 100 000 padlých) a ruská armáda takmer dvojnásobok. Vzhľadom na strategické plánovanie ruskej strany v roku 1915 sa karpatská ofenzíva skončila neúspechom. Prienik cez karpatské pohorie nebol úspešný. Nebol tak naplnený ani politický cieľ – vyradiť Rakúsko-Uhorsko z vojny. Karpatská operácia ruskej armády v roku 1915 zároveň pohltila prakticky všetky existujúce rezervy, zásoby munície a otriasla bojovou morálkou ruských vojsk.
Na druhej strane tieto udalosti naplno potvrdili aj fakt, že samotné Rakúsko-Uhorsko nebolo schopné zastaviť útočiaceho nepriateľa. Hoci obranné boje niesli aj pečať „ochrany uhorskej vlasti“, boli to Nemci, ktorí museli prísť na pomoc svojmu slabšiemu spojencovi. Táto závislosť vo vojenskej sfére sa už opísanou bojovou činnosťou potvrdila a neskôr v priebehu prvej svetovej vojny len ďalej prehlbovala.
Keď sa v máji 1915 ruské vojská stiahli z blízkosti hraníc dnešného Slovenska, rozplynuli sa aj nádeje, ktoré do nich vkladala slovenská spoločnosť. Aj toto bol vedľajší moment, ktorý súvisel s ofenzívou ruskej armády.
Po ústupe ruskej armády sa zároveň vo vojnou postihnutých regiónoch Šariša a Zemplína mohlo konečne začať s bilancovaním škôd. Mnohé dediny boli vypálené (aj vlastnou, rakúsko-uhorskou armádou). V priestore bojovej činnosti došlo zároveň k ďalšej intenzívnej devastácii krajiny. Napriek tomu, že s rekonštrukciou a rekultiváciou obcí sa začalo ešte v priebehu prvej svetovej vojny, vzhľadom na limitované množstvo pracovných síl tento proces nebol dokončený a prebiehal aj po vzniku Československej republiky. Na slovenskom úseku Karpát ostali desiatky vojnových cintorínov, v ktorých našlo svoj večný odpočinok viac ako 37 000 vojakov znepriatelených armád.
Spracoval: Mgr. Peter CHORVÁT, PhD., Vojenský historický ústav Bratislava