Vypuknutie vojny dostalo ekonomiku rakúsko-uhorskej monarchie do kvalitatívne novej situácie a odlišných podmienok. Hospodársky vývoj sa zastavil a takmer okamžite bol konfrontovaný napríklad s nedostatkom surovín alebo problémami s distribúciou a so zásobovaním.
Od začiatku sa riešenia akýchkoľvek problémov hľadali a nachádzali výlučne na poli intenzívnych zásahov štátu do ekonomiky. Rakúsko-Uhorsko si postupne vybudovalo systém riadenia vojnového hospodárstva a štát prevzal do svojich rúk riadenie celej ekonomiky. Dochádzalo zároveň k prepleteniu ekonomických funkcií štátu a súkromných kapitalistických organizácií. Štát určoval devízové kurzy, úrokovú mieru a reguloval platobný styk.
Od roku 1914 sa rozpočtový rok prestal zhodovať s kalendárnym rokom. Rozpočtový rok sa začal počítať od roku 1914 do polovice roku 1915. Cieľom bolo vyhnúť sa rôznym problémom a machináciám.
V takejto špecifickej situácii neprekvapuje, že sa na istý čas dokonca uzavreli brány viedenskej a budapeštianskej burzy. Po ich opätovnom otvorení sa mohli realizovať len tzv. promptné obchody, pričom nekryté termínové obchody boli zakázané.
Štát mobilizoval svoju finančnú hotovosť aj pomocou štátnych vojnových pôžičiek, ktoré sa stali jedným zo symbolov totálnej vojny a „dôkazom“ vernosti a odhodlania občanov. Prvý raz sa na ne upisovalo v novembri 1914 a naposledy na jar 1918. Spolu sa v monarchii upísalo 53 miliárd, z toho v Uhorsku 18,5 miliardy korún.
S rastom rozpočtového deficitu sa úmerne stupňovali inflačné trendy. Dôsledkom nerovnovážneho pomeru štátnych príjmov a výdavkov bol obrovský tlak na rozpočet, ktorý štát musel v konečnom dôsledku riešiť tlačením nových peňazí. Hodnota bankoviek v obehu a súčasne hodnota zásob zlata, teda ich zlatého krytia, vypovedajú o vývoji štátnych financií a rozsahu inflačného trendu. Od leta 1917 bola inflácia už nezvládnuteľným javom. Zatiaľ čo v prvých rokoch vojny existovala istá paralela medzi rastom cien a peniazmi v obehu, od leta 1917 už ceny stúpali oveľa pomalšie ako množstvo peňazí v obehu. Tento vývoj napokon zákonite vyústil do peňažného kolapsu štátu.
Sociálne dôsledky
Sociálne dôsledky vojny sa prejavili predovšetkým formou strát na ľudských životoch a zraneniach utrpených na fronte. Už počas „veľkej“ vojny a takisto po jej skončení boli vojnoví invalidi neoddeliteľnou súčasťou mestského a aj vidieckeho prostredia.
Vojna vytvorila nové podmienky pre sociálnu mobilitu a stala sa jej akcelerátorom. Nerovnomerný vplyv vojnových udalostí, najmä ekonomických opatrení na jednotlivé sociálne skupiny, mal za následok zánik niektorých odvetví drobného podnikania a postupné znižovanie životnej úrovne širokých vrstiev obyvateľstva. Na druhej strane však nové ekonomické podmienky vytvárali priestor pre sociálny vzostup tých skupín, ktoré ťažili z vojnovej konjunktúry. Išlo nielen o majiteľov podnikov zameraných na zbrojársku výrobu, potravín, produkciu odevov a obuvi, ale aj o prevádzkovateľov zábavných podnikov, priekupníkov, majiteľov mlynov a podobne.
Pri vypuknutí vojny opúšťali narukovaní muži patriarchálny svet, v ktorom boli takmer neobmedzenými pánmi rodiny. Ženy boli spoločensky limitované funkciami manželky a matky. Toto všetko vojna zmenila, pretože nepriamo „zmobilizovala“ aj ich. Spolu so starcami a mladíkmi v zázemí vytvorili akúsi „druhú armádu“. Konečne sa prestalo hovoriť o ich fyzickej slabosti. Ženy sa vo zvýšenej miere objavili v zbrojárskych továrňach, kanceláriách, ale aj v bezprostrednej blízkosti frontovej línie ako ošetrovateľky. Zmenené postavenie žien odrážala aj praktickejšia móda.
Trvalá neprítomnosť otcov, bratov, strýkov ovplyvnila život detí. Vplyv školy bol eliminovaný narukovaním učiteľov, zabratím školským priestorov na vojenské účely (alebo ich zničením) alebo výpomocou na poľnohospodárske účely.
Ako podstatná sa ukázala psychologická dimenzia vojny. Priama účasť v boji bola okrem fyzického aj silným emotívnym zážitkom, ktorý mnohých poznačil doživotne. Bez ohľadu na to, v akej pozícii sa ocitli, zážitky a nové skúsenosti silne zapôsobili na formovanie a zmenu hodnotových postojov mužov. Zostrovanie prostriedkov vojnového režimu a nedostatok objektívnych informácií pôsobili na zmenu nálad a názorov. Príznačným javom sa stalo aj postupné zlyhávanie propagandy na verejnú mienku. Rozpor medzi hlásanými ideami a realitou viedol od prvotných očakávaní ku skepse, k pocitu bezmocnosti, apatii a nakoniec aj k vzdoru.
Priemysel
Výkonnosť priemyslu patrila k rozhodujúcim predpokladom víťaznej vojny. Najdôležitejšou podmienkou nerušenej výroby v dominantných priemyselných odvetviach bol dostatok pracovnej sily, zabezpečenie a distribúcia energetických zdrojov a surovín, ako aj distribúcia výrobkov nevyhnutných pre bojujúce armády. To už bolo naznačené.
Rastúce problémy a postupné obmedzovanie týchto výrobných faktorov viedli k odstaveniu mnohých podnikov, resp. celých odvetví. Na druhej strane podniky nevyhnutné pre vedenie vojny dostali punc strategického charakteru. Ich kontroly sa zmocnila armáda a prísne dohliadala na nerušený proces výroby. Výpadky na trhu pracovných síl sa nahrádzali zamestnávaním vojnových invalidov, zajatcov a žien.
V prvom období vojny zažil priemysel monarchie prechodom na vojnovú výrobu etapu všeobecnej konjunktúry, ktorá trvala približne do polovice roku 1916. Od leta 1916 sa však kumulovali čoraz väčšie problémy a jednotlivé odvetvia sa dostávali do krízového stavu.
Z podnikov, ktoré na Slovensku vyrábali pre armádu, patrili k najvýznamnejším chemická továreň Dynamit Nobel v Bratislave (výbušniny), bratislavská rafinéria Apollo (nafta), moderná žilinská súkenka a ružomberská textilka (súkno na uniformy), podniky na výrobu smaltovaného riadu v Lučenci, Matejovciach, bratislavskej Petržalke, producenti energie, jednotlivé mlyny atď. Všetky tieto podniky strategického významu boli pod vojenskou správou, profitovali z vojenskej výroby, a pokiaľ to bolo možné, pracovali v nepretržitej prevádzke.
Štátne zásahy postupne nadobudli podobu militarizácie ekonomiky. Ak do októbra 1915 patrilo pod vojenský dozor 263 podnikov, na konci vojny to už bolo približne 900 podnikov. Vojensky kľúčové podniky zaznamenali vo vojnových rokoch obrovský rast a zmenili sa doslova na giganty. Na Slovensku profitovali z vojnových objednávok napr. mikulášski garbiari a niektoré chemické závody.
Od roku 1917 sa v priemysle začal negatívne prejavovať nedostatok uhlia pre plynárne a elektrárne, čo obmedzovalo prísun energie do dôležitých podnikov. V lete 1918, keď sa už stále častejšie uvažovalo o povojnovom stave, vznikla priaznivá situácia na strategické podnikateľské rozhodnutia. Umocňoval ju nárast inflačnej meny, ktorú bolo treba najlepšie urýchlene investovať. Prudký sled politických udalostí po skončení vojny a rozpad monarchie tieto potenciálne možnosti eliminoval.
Poľnohospodárstvo
Predvojnová obilná produkcia Uhorska podstatne zvyšovala domácu spotrebu a tvorila základ uhorského exportu. Roku 1914 však krajinu postihla slabá úroda a už počas prvej zimy sa v celej monarchii prejavili problémy. Tento moment bol pritom mimoriadne vypuklý v regiónoch Šariša a Zemplína, ktoré boli priamo zasiahnuté vojnovými operáciami. V týchto oblastiach už počas prvej zimy bol zabitý všetok dobytok a spotrebovali sa všetky dostupné poľnohospodárske komodity.
Napriek tomu, že rástol rozpočtový deficit a stupňovala sa inflácia, nebolo možné ponechať poľnohospodárstvo (pre jeho strategický význam) bez podpory. V dôsledku mimoriadneho stavu však mali opatrenia vzťahujúce sa na poľnohospodárstvo donucovací charakter a prispôsobovali sa vojenským požiadavkám. V centre záujmu bol veľkostatok a majetky strednej veľkosti. Na periférii ostali malé podniky a taktiež záujmy poľnohospodárskeho robotníctva. V súvislosti s nimi sa stal namiesto tradičného agrárneho preľudnenia kľúčovým problémom nedostatok pracovných síl.
Ministerstvo poľnohospodárstva sa snažilo o zabezpečenie, resp. rozšírenie mechanizácie najdôležitejších poľnohospodárskych prác. Od roku 1917 zriaďovalo ministerstvo vojny opravárenské dielne, ktoré sa sústreďovali na opravu pluhov a mláťačiek. Okrem toho bolo zrušené clo na pluhy, žacie stroje a kosačky, čo malo podporovať ich dovoz.
Zaviedol sa systém štátneho výkupu. Nedostatok tovarov a surovín viedol k prísnej reglementácii ich distribúcie a v roku 1916 k zavedeniu lístkového systému. V januári uvedeného roku to postihlo chlieb a múku, od novembra masť a od decembra cukor. Prídel potravín mal zabezpečiť centrálne určenú dennú dávku 1 300 kalórií na hlavu. Všeobecný pokles poľnohospodárskej produkcie ako jeden z dôsledkov vojny neustále zhoršoval zásobovaciu situáciu v štáte. V ťažkej situácii sa pritom ocitli mestské rodiny, ktoré stratili živiteľa. Situácia na vidieku bola z tohto hľadiska predsa len priaznivejšia. S pribúdajúcimi rokmi aj vidiek zažíval núdzu a hlad spôsobené čoraz častejšími rekviráciami.
Začiatkom septembra 1918 vojenské proviantné sklady a zmluvné mlyny mali k dispozícii múku už iba na niekoľko dní. V poslednom vojnovom roku zároveň ľudové jedálne ponúkali na svojich jedálnych lístkoch najmä bezmäsité jedlá (prívarky, zeleninové polievky, cestoviny atď.).
Totálne nasadenie
Po počiatočnej fáze vojny, keď sa ukázala nereálnosť predstáv o rýchlom víťazstve, bolo civilné obyvateľstvo čoraz viac vťahované do systému vojnovej výroby a zásobovania vojska poľnohospodárskymi produktmi, surovinou a financiami. Podľa vzoru Nemecka sa aj v habsburskej monarchii postupne vybudoval systém založený na maximálnej mobilizácii a totálnom nasadení ľudských, surovinových a ekonomických zdrojov. Toto úsilie, ktoré sa v priebehu vojny zintenzívňovalo, však nevyhnutne smerovalo k vyčerpaniu dostupných ľudských, materiálnych, finančných a ideových zdrojov.
Cieľom totálneho nasadenia bolo aktivizovať všetky vrstvy obyvateľstva. Každý mal byť podľa svojich možností a schopností zainteresovaný na spoločnom úsilí. Za vlasteneckú povinnosť sa považovalo nielen znášanie všetkých zásahov do života a uskromnenie sa v osobnej potrebe, ale aj aktívna účasť na dobročinných zbierkach, upisovanie peňazí na štátne vojnové pôžičky alebo aj aktívna pracovná činnosť.
Výzvy na vytvorenie „jednotného frontu v zázemí“ sa stali pomerne úspešnou súčasťou propagandy. Zámeru vyvolať v obyvateľstve vojnové nadšenie a ochotu podriadiť sa vojnovým nariadeniam zodpovedal obsah hlavných denníkov a ostatnej oficiálnej tlače. Po tom, ako sa prejavili neklamné znaky zlyhania štátom riadeného systému vojnovej ekonomiky, sa hlavným cieľom propagandy stalo zatajovanie hospodárskych výsledkov a krízy zásobovania.
Umenie a kultúra
Umenie a kultúru v zázemí habsburskej monarchie takisto výrazne zasiahol vojnový konflikt. Viacerí, aj slovenskí, spisovatelia, výtvarníci, hudobníci boli nútení narukovať do armády. Aj to bol dôsledok, prečo sa väčšina umeleckých diel, ktorá nemala prorežimný, resp. propagandistický charakter, dostala k percipientovi až po skončení vojny. Napríklad Pavol Országh Hviezdoslav síce napísal svoje dielo Krvavé sonety už počas konfliktu, no z obavy pred prípadnou negatívnou reakciou úradov ho mal údajne ukryté v záhrade. Najvýznamnejším literárnym počinom sa tak počas prvej svetovej vojny stalo publikovanie Timravinej novely Hrdinovia, ktorej význam neznižuje ani cenzurovanie jednej kapitoly.
Prevádzka divadiel sa po krátkom obmedzení na začiatku vojny znovu naplno rozbehla. Stále divadelné scény navštevovalo publikum v Bratislave, Košiciach, Prešove a inde. Do repertoáru divadiel sa dostávali hry s vlasteneckým obsahom, pričom rovnaký moment pozorujeme aj v divadelných predstaveniach ochotníkov a študentov. Divadelné predstavenia sa často využívali na organizovanie finančných zbierok pre vojnové vdovy a siroty.
Výtvarný vkus veľkej časti vidieckeho a malomestského obyvateľstva uspokojovali reprodukcie sentimentálnych náboženských a žánrových obrazov. Ešte dlho po prvej svetovej vojne zdobili steny domácností obrazy s tematikou spojenectva ústredných mocností. Originály diel s umeleckou hodnotou vlastnili len príslušníci vyšších vrstiev, ktorí boli dostatočne finančne disponovaní a mohli si dovoliť ich kúpu.
U výtvarníkov, ktorí boli zmobilizovaní, pozorujeme rozdiely v stvárnení predmetnej problematiky, a to najmä vzhľadom na vplyv propagandy. Treba zdôrazniť, že len tí najschopnejší sa dostali do Vojnového tlačového stanu, kde boli na nich úmerne s tým kladené vysoké požiadavky.
Okrem toho sa organizovali aj výstavy výtvarného umenia. Je zaujímavé, že výstavy s vojnovou tematikou sa konali aj v poslednom vojnovom roku. Dôraz sa pri nich kládol aj na prezentovanie jednoty armády a civilnej spoločnosti, na nutnosť odriekania sa a obetí. Tieto vojnové výstavy, ktoré okrem iného prezentovali tzv. žité dejiny, predstavovali špecifický druh duchovnej stravy v dobe, keď tej reálnej nebol dostatok.
Film sa v sledovanom období vnímal ako prostriedok zábavy a propagandy. V čase vojny prežíval konjunktúru. Aj v tejto oblasti bolo potrebné zaviesť cenzúru, pretože niektoré druhy dokumentárnych filmov mohli u publika vyvolávať nežiaduce reakcie.
Rozvoj architektúry vojna značne obmedzila. Verejné budovy sa stavali len minimálne. Veľký rozvoj však nastal vo výstavbe nemocničných zariadení.
Architekt Dušan Jurkovič pôsobil v období prvej svetovej vojny na vojenskom veliteľstve v Krakove a jeho úlohou bola výstavba vojnových cintorínov pre vojakov padlých v juhovýchodnej Haliči. Tieto cintoríny sú postavené prevažne z kameňa. Napriek oficiálnemu zadaniu armády stavať monumentálne pamätníky hrdinom vznikla harmonická architektúra rešpektujúca prosté ľudské dimenzie a atmosféru krajiny.
Záver vojny
Záverečné mesiace prvej svetovej vojny v zázemí sa niesli v znamení úplného hospodárskeho vyčerpania. K tomu sa pridával aj postupný rozklad náhradných vojenských jednotiek. „Nepomáhala“ ani činnosť stanných súdov a popravy dezertérov.
Porážka rakúsko-uhorských armád predznamenala návrat zmobilizovaných mužov do svojich domovov. Mnohí z nich sa počas spiatočnej cesty z bojísk „veľkej vojny“ dozvedali, že 28. októbra 1918 bola konštituovaná Československá republika. Návrat domov prebiehal predovšetkým v novembri 1918, u niektorých aj v nasledujúcich mesiacoch, výnimočne rokoch (napríklad u vojnových zajatcov).
Po živelných revoltách, ktoré zmietli úradníkov starého režimu, nastala konsolidácia pome