Churchillov plán sa skončil fiaskom, z Gallipoli sa museli spojenecké jednotky stiahnuť

Tureckí vojaci neveria vlastným očiam. Pláže na myse Helles, na ktoré práve dorazili a z ktorých sa ešte pred pár hodinami ozývala streľba, sú ľudoprázdne. Všade vôkol je iba zničená vojenská technika a vybavenie, ktoré si protivník nestačil odviezť. Až teraz pochopili, čo znamenal ten čulý ruch, ktorý tu v posledných dňoch vládol. Bola to evakuácia, a nie príprava na ďalší útok, ktorému mali čeliť.

Je 9. január 1916 a polostrov Gallipoli práve opustili poslední britskí, austrálski a novozélandskí vojaci. Radosť, že z pekla, ktoré tu posledných osem mesiacov zažívali, vyviazli so zdravou kožou, sa však mieša s iným pocitom.

„Nedokážem to opísať slovami. Som šťastný, že odtiaľto konečne vypadnem, no zároveň ťažko prekonávam smútok. Opúšťame miesto, kde sme zažili veľké útrapy, kde sa prelialo množstvo krvi a kde sme pochovali svojich kamarátov. A všetko to bolo zbytočné,“ píše v liste priateľke Elsie 20-ročný Harold Keid, jeden z viac než 130-tisíc spojeneckých vojakov, ktorých sa z bojiska podarilo úspešne evakuovať.

Definitívne sa teda končí operácia, v ktorej chceli spojenci získať kontrolu nad strategicky dôležitým Dardanelským prielivom. A končí sa fiaskom.

„Prišiel, videl, kapituloval,“ napíše neskôr žlčovito na adresu Charlesa Monra vo svojich pamätiach Winston Churchill. Generál Monro, ktorý ako hlavný veliteľ v poslednej fáze operácie už iba takpovediac hasil požiar, však nie je vinníkom gallipolskej blamáže.

Kritikov ignorovali

Plán útoku v Dardanelskej úžine, ktorý sa zrodil na začiatku roka 1915, vehementne presadzoval práve Winston Churchill, v tom čase prvý lord admirality (minister vojnového námorníctva). Dôvodov na takúto operáciu bolo niekoľko.