Nemí hrdinovia Veľkej vojny: Mužom na fronte zachraňovali životy psy, holuby ale aj kanáriky

Stubbyho si so sebou zobral do Európy jeho pán, desiatnik Robert Conroy zo 102. pešieho pluku americkej armády. Spočiatku svojho miláčika tajil, veliaci dôstojník však napokon súhlasil, aby pes zostal s jednotkou. A urobil dobre.

Stubby strávil s vojakmi na západnom fronte osem mesiacov, zúčastnil sa na niekoľkých ofenzívach a stal sa špecialistom v hľadaní ranených vojakov v tzv. krajine nikoho, teda medzi frontovými líniami. Tiež vycítil nebezpečenstvo jedovatého plynu vznášajúceho sa nad bojiskom a dokázal chlapov včas varovať pred v diaľke svištiacim delostreleckým granátom.

Po vojne nosil plášť s medailami, ktoré mu ušili vďačné francúzske ženy, a stretol sa i s prezidentom Woodrowom Wilsonom. Pes Stubby patril medzi zopár zvierat, ktorých príbehy z rokov 1914 až 1918 pretrvali do súčasnosti. Na bojiskách prvej svetovej vojny totiž hynuli spolu s vojakmi miliónové masy ich štvornohých spoločníkov.

Boje v Alpách

Psy našli cez I. svetovú vojnu vskutku široké uplatnenie. Existovali vycvičené strážne psy hliadkujúce v zákopoch, prieskumné psy schopné zacítiť nepriateľa na veľkú vzdialenosť, sanitárne psy vyhľadávajúce mŕtvych či v lepšom prípade ranených vojakov, ako aj psy určené na hľadanie výbušnín.

Vojaci najčastejšie využívali stredné plemená ako nemeckých ovčiakov. Mimochodom, pojem nemecký ovčiak bol vo Veľkej Británii po vypuknutí vojny z dôvodu nevraživosti k nemeckému národu zakázaný a používalo sa pomenovanie alsaský ovčiak.

​Muži v uniformách si pochvaľovali aj čulé a pohyblivé dobermany, vycvičené ako kuriérne psy, ktoré boli vďaka tmavej srsti ťažko spozorovateľné.

​„Sotva si predstaviť lepší spôsob doručovania správ ako pomocou psov. Vojak v uniforme, navyše s ťažkým vybavením, bol vítaným terčom ostreľovačov, telefónne spojenia nepriatelia ničili, vozidlá sa často kazili, no pes bol rýchly a dokázal prekonať prakticky akýkoľvek terén,“ vysvetľuje americký historik Indy Neidell, ktorý sa venuje každodennosti vojakov na západnom fronte.

Ťahali, nosili, lovili

Poľovnícke plemená zase v zákopoch lovili vojakmi tak nenávidené potkany, hoci v takýchto prípadoch sa osvedčili i po bojisku sa potulujúce mačky. Rakúsko-uhorská aj talianska armáda využívali psy na ťahanie vozíkov so zásobami a guľometmi, často v horskom alpskom teréne a hlbokom snehu. Voda, izolačné materiály do zákopov, dosky a stavebný materiál, krytiny, munícia, potraviny, časti potrebné na výstavbu lanoviek, benzín, štrk – to všetko prinášali vojakom cisárskej a kráľovskej armády verní psí pomocníci. Navyše pes si dokázal s terénnymi prekážkami poradiť predsa len lepšie ako kôň. 

Stubby – legendárny hrdina americkej armády.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Vo Viedni existovalo i vojenské výcvikové stredisko pre psovodov, podľa dobových odporúčaní dokázali dva psy odtiahnuť v rovinatom teréne až 400-kilogramový náklad na vzdialenosť 30 kilometrov. Avšak zvieratá mali bez problémov zvládnuť i 30-stupňové stúpanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.