Keď Európa spáchala samovraždu: Vojna mala vyriešiť problémy veľmocí, chystali sa na ňu všetky

Je neskorý večer 28. júla 1914, čas, keď sa ľudia zvyknú ukladať na nočný odpočinok. V Belehrade však nemá na spánok nik ani len pomyslenie. Pred chvíľou utíchla delostrelecká paľba, ktorou zo zeme a z lodných kanónov mesto zasypali nepriateľské granáty. Vojna, ktorú Srbsku dnes oficiálne vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko, nadobudla reálnu podobu a toto bol jej prvý útok.

Krátko po ňom prichádza ďalší. K mostu cez rieku Sávu sa blíži jednotka rakúsko-uhorských pešiakov, ktorí ho chcú obsadiť. Veria, že kanonáda obrancov spacifikovala. Opak je však pravdou, z druhej strany útočníkov víta streľba, a tak ustupujú. Všetci, okrem jedného, ktorý zostáva bezvládne ležať na zemi. Volá sa István Balogh a o niekoľko rokov bude v mauzóleu na belehradskom cintoríne pri jeho mene poznámka – prvá obeť prvej svetovej vojny.

V tejto chvíli ešte nik netuší, že rovnaký osud čaká v priebehu nasledujúcich štyroch rokov ďalších desať miliónov vojakov a sedem miliónov civilistov. V tejto chvíli nik netuší ani to, že konflikt, ktorý je záležitosťou dvoch krajín, zachváti o pár dní celý kontinent, o niekoľko týždňov sa rozšíri aj za jeho hranice a zúčastnené štáty kvôli nemu povolajú do zbrane takmer 70 miliónov mužov. V tejto chvíli si zrejme nikto ani len nedokáže predstaviť, aké hrôzy a fatálne dôsledky táto vojna prinesie. Čo je však najbizarnejšie, v tejto chvíli do nej mnohí odchádzajú s neskrývaným nadšením, lebo veria, že práve ich krajina vedie spravodlivý boj, a ten nepotrvá dlho.

Nikdy nebolo lepšie

„Máloktorý národ s takým pohoršením prijal chýr o bezbožnej vražde na našom králevičovi Františkovi Ferdinandovi a jeho spanilej manželke spáchanej, jak náš slovenský národ. Naša monarchia žiadala zadosťučinenie za krv nevinne vyliatu. Srbi to odopreli. Čo iné pozostáva, jak aby sme si zadosťučinenie sami obstarali všetkými možnými spôsobami. A tento spôsob nemôže byť iný, jak vojna. Jestli niekedy v svetových dejinách bolo oprávnenej a mravne odôvodnenej vojny, nuž táto je ona, ktorá včuľ nastáva,“ napísali 31. júla 1914 Slovenské ľudové noviny.

Výstrely v Sarajeve, ktorými 28. júna 1914 Gavrilo Princip usmrtil rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinanda d’Este poslúžili ako zámienka na rozpútanie vojny. Skôr alebo neskôr by však vypukla, aj keby k tomuto atentátu nedošlo.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Sarajevský atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu, ktorý poslúžil ako casus belli, nebol pravdaže hlavným ani jediným dôvodom vojnového konfliktu. Mohli by sme dokonca hovoriť o irónii osudu, že zámienkou pre vojnu sa stala práve smrť muža, ktorý si ju neželal. František Ferdinand, hoci nebol žiadny pacifista, totiž vcelku reálne a správne predpokladal, že krajinu, ktorej mal raz vládnuť, môže vojna rozložiť. A tá v lete 1914 už dlho visela vo vzduchu, hoci to tak na prvý pohľad nevyzeralo.

„Nad svetom sa rozhostila nádherná bezstarostnosť. Nikdy nebola Európa silnejšia, bohatšia, krajšia, nikdy úprimnejšie neverila v ešte lepšiu budúcnosť,“ opíše neskôr toto obdobie vo svojej knihe Svet včerajška rakúsky spisovateľ Stefan Zweig. Kontrast s tým, čo ľudia v nasledujúcich rokoch zažijú, bude taký výrazný, že na predvojnové obdobie budú spomínať ako na Belle Époque – krásnu dobu.

A práve v tejto situácii sa jednotlivé ríše pomaly, no o to istejšie, pripravovali na vojnu, ktorá mala rýchlo a jednoznačne vyriešiť dlhodobé problémy a zmeniť status quo nielen v Európe, ale napríklad aj v otázke prerozdelenia kolónií či vlády na mori.

Vojna? Čím skôr, tým lepšie

Konštelácia síl na starom kontinente pozostávala na začiatku 20. storočia z dvoch zväzkov združujúcich mocnosti – Trojspolku na jednej strane a Trojdohody na strane druhej. Každý z členov týchto paktov sa pritom snažil svoje postavenie v rámci Európy posilniť.

Spojenými silami. Dobová propagandistická pohľadnica s portrétmi cisárov Františka Jozefa I. a Viliama II. ilustrujúca spojenectvo Rakúsko-Uhorska a Nemecka.
Zdroj: bildarchivaustria.at

​Najmä Nemecko, líder Trojspolku, vnímalo mocenské rozloženie ako rizikové a cítilo sa izolované. Na politicky nečitateľné a neustále lavírujúce Taliansko sa spoľahnúť nemohlo, a tak jeho jediným skutočným spojencom bolo Rakúsko-Uhorsko, najslabšia zo všetkých veľmocí. Pocit obkľúčenia a ohrozenia v Nemcoch zosilnel, keď sa v roku 1907 k partnerstvu Francúzska a Ruska pridala Veľká Británia a vytvorili Trojdohodu. Hlasy, volajúce po preventívnej vojne, ktoré sa z najvyšších vojenských kruhov ozývali, síce v roku 1912 nemecký cisár Viliam II. odmietol, pripustil však, že z dlhodobého hľadiska je vojna nevyhnutná a čím skôr k nej dôjde, tým lepšie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.