Prvý stíhač na svete vyriešil problém ako sám seba nezostreliť

Ľudia túžili lietať odpradávna, ale až rozvoj motorov s vnútorným spaľovaním umožnil zostrojiť pohonnú jednotku s dostatočne dobrým merným výkonom, aby dostala do vzduchu lietadlo ťažšie než vzduch. Po prvom „skoku“ bratov Wrightovcov získavalo lietanie na popularite a s rôznymi súťažami, ktorých cieľom bolo posunúť hranice možného, sa roztrhlo vrece.

V tejto zlatej ére sa k lietaniu dostal aj Francúz Roland Garros. Narodil sa v roku 1888 v meste Saint Denis na ostrove Réunion. Pôvodne sa chcel stať klavírnym virtuózom, ale zakrátko ho očarili „lietacie aparáty“.

Klavír, alebo lietadlá?

Garrosova letecká kariéra odštartovala v roku 1909, keď začal lietať na jednoplošníku Santos Dumont Demoiselle. O rok neskôr zložil pilotské skúšky. So sotva zaschnutou pečiatkou v pilotnom preukaze prijal ponuku zúčastňovať sa leteckých predstavení v USA. Po návrate do Európy začal lietať na jednoplošníku Blériot.

V roku 1911 sa stal skúšobným a zalietavacím pilotom novej firmy Aéroplanes Morane-Saulnier. Dnes zabudnutá značka bola vo svojej dobe veľmi slávna. Spoločnosť založil bývalý Blériotov spolupracovník Raymond Saulnier so svojim priateľom z detstva Léonom Moranom.

V roku Garrosovho nástupu predstavila firma na decembrovom parížskom aerosalóne štyri jednoplošníky. Jeden mal pomerne pokrokovú konštrukciu trupu, zvarenú z oceľových rúrok. Ďalším bol „parasol“ (lietadlo s nadsadeným krídlom) označený ako typ L. Neskôr ho vyrábali v jedno- alebo dvojmiestnej verzii.

Garrosova letecká kariéra odštartovala v roku 1909, keď začal lietať na jednoplošníku Santos Dumont Demoiselle.
Garrosova letecká kariéra odštartovala v roku 1909, keď začal lietať na jednoplošníku Santos Dumont Demoiselle.
Zdroj: Gallica/Bibliothèque nationale de France

​V ďalších rokoch tieto a ďalšie lietadlá značky posúvali hranice možného i nemožného. V júli 1913 Marcel Brindejonc des Moulinais obletel európske metropoly a po preletení 4 800 kilometrov sa vrátil domov ako hrdina.

Roland Garros nezaostal s úspechmi pozadu. Takisto v roku 1913 preletel na type Morane-Saulnier H ako prvý Stredozemné more. Vzlietol zo St. Raphaelu, po takmer ôsmich hodinách letu prekonal vzdialenosť 730 kilometrov a pristál v Bizerte.

Vo farbách materskej továrne sa zúčastnil aj ďalších leteckých pretekov zakrátko mal na svojom konte napríklad víťazstvo v prestižnej leteckej súťaži Paríž-Madrid a druhé miesta z pretekov Paríž-Rím a Paríž-Londýn-Paríž.

Letec, na ktorého Nemci zabudli

Garros pracoval zároveň ako predvádzací pilot a vďaka svojim kontaktom prezentoval výrobky firmy Morane-Saulnier v USA a po Európe. Tretieho augusta 1914, keď Nemecko vyhlásilo vojnu Francúzsku, sa zúčastnil leteckej exhibície v Nemecku. O vypuknutí vojny sa dozvedel večer, cestou do mesta. Ako občana Francúzska ho mali okamžite internovať. Zistil však, že v zmätkoch, ktoré nastali, naňho Nemci akosi zabudli.

Okamžite sa vrátil na letisko. Na jeho prekvapenie nikto nestrážil ani jeho lietadlo. Neváhal a ešte za tmy odštartoval. Tento výkon bol sám osebe obdivuhodný, pretože v tom čase boli nočné lety niečím úplne ojedinelým. Cestou stihol zaznamenať pozície nemeckých vojsk a nahlásiť ich spravodajskej službe francúzskej armády.

Po tom, ako Roland Garros ako prvý preletel Stredozemné more, ho prijal francúzsky prezident Raymond Poincaré.
Po tom, ako Roland Garros ako prvý preletel Stredozemné more, ho prijal francúzsky prezident Raymond Poincaré.
Zdroj: Gallica/Bibliothèque nationale de France

​​Krátko po tomto šťastnom úniku vstúpil do Aviation militaire, francúzskeho vojenského letectva. Zaradili ho k prieskumnej eskadre MS.26, kde lietal na strojoch Morane-Saulnier L. Toto lietadlo bolo pôvodne športové, prezentované na spomínanej výstave v Paríži. Osmanská ríša si objednala 50 kusov, ktoré po vypuknutí vojny zrekvírovalo francúzske letectvo.

Perličkou je, že licenciu na Morane-Saulnier L zakúpila aj nemecká firma Pfalz Flugzeugwerke, ktorá ho vyrábala v neozbrojených prieskumných verziách A.I a A.II a neskôr aj v stíhacej verzii E.III vyzbrojenej pevným guľometom LMG 08 pre nemecké letectvo.

Vojaci na lietadlá mávali. Potom prišli na to, že prinášajú smrť

Letecký prieskum bojiska bol novinkou. Vojaci na lietadlá sprvu mávali, ale keď zistili, že po leteckom prieskume spravidla nasleduje delostrelecká paľba, začali lietadlá nenávidieť. Neskôr požadovali, aby ich vlastní letci otravných prieskumníkov zbavili.

Piloti viacmiestnych lietadiel to riešili tak, že ich pozorovatelia si s sebou do vzduchu brali najprv pušky, neskôr aj guľomety a snažili sa nepriateľa zostreliť. Paľba na cieľ pohybujúci sa voči strelcovi pod rôznymi uhlami si ale vyžadovala značné umenie a výsledky neboli práve oslňujúce.

Prvý zostrel v dejinách zaznamenala 5. októbra 1914 posádka francúzskeho Voisinu III, ktorá poslala k zemi nemecký Aviatik B.II. Víťazom bola dvojica Joseph Frantz a Louis Quénault z eskadry VB.24.​

Roland Garros ako príslušník francúzskeho vojenského letectva.
Roland Garros ako príslušník francúzskeho vojenského letectva.
Zdroj: Gallica/Bibliothèque nationale de France

​Loveckej vášni prepadli aj piloti jednomiestnych lietadiel. Napríklad Jean Navarre z bombardovacej eskadry MF.8 si so sebou zobral do lietadla pušku. Keď stretol nepriateľské pozorovacie lietadlo, nemecký pozorovateľ mu zamával. Navarre gesto opätoval, potom pustil riadenie, priložil si k lícu pušku a vypálil. Protivníka však nezostrelil a sám sa takmer zrútil.

Problematike stíhania sa usilovne venoval aj Roland Garros. Rovnako ako mnohí iní si uvedomoval, že zostrelenie nepriateľského lietadla si bude vyžadovať viac, než len ozbrojené prieskumné lietadlo alebo bombardér. Stíhacie lietadlo muselo mať vyššiu rýchlosť, dostup a ak to bude možné, aj stúpavosť, než protivník.

Ak mal pilot niečo trafiť, nemohol sa zdržiavať zameriavaním pohyblivej zbrane. Guľomet musel byť umiestnený v osi, aby mohol mieriť celým lietadlom. Umiestnenie zbrane pred pilota mu navyše uľahčovalo odstraňovanie zaseknutých nábojov. Bol tu však jeden veľký problém: točiaca sa vrtuľa. Keď nechcel pilot zostreliť sám seba, museli strely preletieť medzi jej listami.

Ako si (ne)prestreliť vrtuľu

Roland Garros odcestoval koncom roka 1914 do Le Bourget za Raymondom Saulnierom. Ten sa už od jari venoval vývoju synchronizačného zariadenia, ktoré by prerušovalo streľbu. Celá práca sa však skončila neúspechom, pretože francúzske guľomety trpeli nekvalitnou muníciou, spôsobujúcou celý rad zádržiek a synchronizáciou sa situácia ešte viac zhoršila.

Garros s pomocou svojho mechanika Julesa Huea zostrojil oveľa primitívnejšie, avšak funkčné zariadenie. Na vrtuľu lietadla Morane-Saulnier L namontovali v marci 1915 takzvané deflektory, ktoré ju chránili pred poškodením. Lietadlo bolo vyzbrojené guľometom Hotchkiss kalibru 8 milimetrov, namontovaným pred pilotom. Zbraň sa nabíjala zboku, plechovými pásmi na 24 nábojov.

Upravená vrtuľa lietadla Morane-Saulnier L s deflektormi, ktoré ju chránili pred poškodením. Pilot tak mohol strieľať z guľometu v osi lietadla, bez toho, aby zostrelil sám seba.
Upravená vrtuľa lietadla Morane-Saulnier L s deflektormi, ktoré ju chránili pred poškodením. Pilot tak mohol strieľať z guľometu v osi lietadla, bez toho, aby zostrelil sám seba.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Deflektory boli kovové kliny so žliabkom, nasadené na vrtuľový list v mieste, kde pretínali dráhu striel. Projektily, ktoré by list prestrelili, boli odrazené do boku, tak, aby nezasiahli pilota. Vrtuľa bola v mieste nasadenia deflektorov zúžená, aby predstavovala „menší cieľ“.

Zariadenie fungovalo bez porúch, ale malo svoje nevýhody. Kliny znižovali účinnosť vrtule o osem až desať percent, takže rýchlosť lietadla klesla asi o 15 kilometrov za hodinu. Odrazené strely predstavovali asi desatinu vystrieľanej munície, ktorá bola prakticky bezúčelne vyplytvaná. Najhoršie bolo, že sa nárazy prenášali cez hriadeľ vrtule na motor, ktorý rázmi trpel, čím klesala jeho životnosť.

Napriek tomu sa Morane-Saulnier L stal prvým lietadlom s ťažnou vrtuľou, ktorého pilot mohol strieľať okruhom vrtule.

Prvý zostrel stíhacieho lietadla

Prvého apríla sa Rolandovi Garrosovi podarilo v leteckom súboji zostreliť nemecký Albatros. Obaja členovia jeho posádky zahynuli. Niektoré staršie zdroje pripisujú prvé víťazstvo Eugenovi Gilbertovi a datujú ho na január. Iné posúvajú dátum Garrosovho zostrelu až na prvého mája. V každom prípade je Morane-Saulnier L prvým lietadlom, ktoré je možné považovať za čisto stíhacie a zavedenie deflektorov prinieslo zásadnú zmenu do leteckých súbojov.

Roland Garros získal veľmi rýchlo ďalšie dve víťazstvá, za čo si vyslúžil od francúzskych novinárov označenie „eso“. Je zbytočné riešiť súčasné kritériá pre udelenie tohto titulu. V tom čase ešte nebol oficiálny štatút stíhacieho esa zavedený, o to menej pravidlo o piatich zostreloch. Napokon v roku 1915 bol problém vo vzduchu vôbec nejaké lietadlo stretnúť, tobôž ho zostreliť.

Svoju druhú obeť Garros dostal 15. a tretiu 18. apríla. V ten deň sa však od neho šťastie odvrátilo a Francúz musel po útoku na nemecký zásobovací vlak pristáť kĺzavým letom za nemeckými líniami blízko Ingelmünsteru. Palivová inštalácia jeho Morana bola zasiahnutá paľbou zo zeme a lietadlo začalo horieť. Slávny predvojnový pilot padol do zajatia. Ešte horšie však bolo, že sa Nemcom dostal do rúk vynález deflektorov.

Legenda hovorí, že Morane L preskúmali technici firmy Fokker a deflektory boli impulzom na konštrukciu vlastného synchronizačného zariadenia. Anthony Fokker však pracoval na synchronizácii už pol roka pred Garrosovým zostrelením. Francúzov nápad tak mohol práce na synchronizačnom zariadení nanajvýš urýchliť. V každom prípade dôsledky boli pre spojeneckých letcov natoľko vážne, že sa o následnej prevahe stíhačiek Fokker E.III hovorilo ako o pohrome.

Posledné miesto odpočinku Rolanda Garrosa vo Vouzierse. Vľavo je pôvodný hrob z roku 1918, vpravo jeho súčasná podoba.
Posledné miesto odpočinku Rolanda Garrosa vo Vouzierse. Vľavo je pôvodný hrob z roku 1918, vpravo jeho súčasná podoba.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Garros skončil v zajateckom tábore, odkiaľ sa pravidelne pokúšal ujsť, väčšinou za pomerne dramatických okolností. Zakaždým ho ale chytili a musel v tábore vydržať celé tri roky. Úspešný bol až posledný pokus o útek a 15. apríla 1918 sa Roland Garros konečne dostal na svoju stranu frontu.

Po návrate k letectvu ho povýšili do hodnosti poručíka a vymenovali za dôstojníka Radu Čestnej légie. Na front sa vrátil v eskadre SPA.26, v radoch ktorej dosiahol ďalší pravdepodobný zostrel (nebol potvrdený predpísaným počtom svedkov).

Roland Garros zahynul vo vzdušnom boji v Ardénach 5. októbra 1918, deň pred svojimi 30. narodeninami a mesiac pred koncom vojny.

Podľa výpovede jeho wingmana sa Garros v súboji so šiestimi Fokkermi D.VII odpútal a vzdialil. Po chvíli jeho SPAD XIII explodoval vo vzduchu a zrútil sa v plameňoch k zemi. Jeho pravdepodobným premožiteľom bol Hermann Habich z Jasta 47 (Jagdstaffel). Telo francúzskeho stíhača pochovali v rohu mestského cintorína vo Vouzierse, asi 50 kilometrov od francúzsko-belgických hraníc.

Úcta hrdinom

Boli časy, keď vojakov bojujúcich za svoju vlasť ľudia považovali za hrdinov. U stíhačov to platilo dvojnásobne. Slávne esá si užívali pozornosť tlače aj zástupy fanúšičiek, ochotných urobiť prakticky čokoľvek, len aby sa mohli stretnúť so svojím idolom. Títo muži si svoju slávu oprávnene zaslúžili, pretože prakticky denne riskovali vlastné životy.

Roland Garros bol už počas svojho života považovaný za hrdinu a po smrti sa stal legendou. Ako výraz vďačnosti po ňom pomenovali medzinárodné letisko na rodnom ostrove Réunion. Jeho meno nesie aj vysoká škola ekonomická v Paríži, ktorú vyštudoval v roku 1908.

Najznámejšou pamiatkou na slávneho letca je však tenisový Le Stade de Roland-Garros v Paríži. Štadión postavili na počesť francúzskeho víťazstva v Davis Cupe v roku 1927 a otvorili ho o rok neskôr. Zásluhu na tom, že tenisový komplex nesie meno Rolanda Garrosa má jeho spolužiak Émile Lesieur, vynikajúci športovec a bývalý stíhací pilot, ktorý stavbu štadióna zabezpečoval.

 

NA ČOM VLASTNE LIETAL?

Niektoré zdroje uvádzajú, že Garros lietal na stroji Morane-Saulnier N. Je však spoľahlivo preukázané, že až do svojho zostrelenia lietal na type L. Morane-Saulnier N výrobca pôvodne armáde vôbec neponúkal. Jedna teória hovorí, že Garros pôvodne namontoval deflektory na prototyp Morane-Saulnier N a túto kombináciu testoval v zázemí. Pri prelete na front lietadlo poškodil, takže bol nútený upravenú vrtuľu premiestniť na Morane-Saulnier L, ktorým bola vyzbrojená jeho jednotka.

Lietadlo Morane-Saulnier L.
Lietadlo Morane-Saulnier L.
Zdroj: Pinterest

Ako prvý začal na lietadle Morane-Saulnier N lietať až Garrosov priateľ Eugene Gilbert z rovnakej eskadry. Takisto ako Garros, mal Gilbert svoj Morane vyzbrojený guľometom Hotchkiss Modele 1909 a vybavený deflektormi na vrtuli. Na Garrosovu pamiatku nieslo lietadlo na boku nápis Le Vengeur (Pomstiteľ). Eugene Gilbert sa stal priekopníkom operačného využitia deflektorov.

Význam stíhačiek Morane N vybavených deflektormi na vrtuli je nepopierateľný. Hoci išlo o zariadenie jednoduché a primitívne, bolo účinné. Takto vybavených stíhačiek bolo vyrobených len asi 50 kusov. Nikdy nedosiahli obľubu a rozšírenosť strojov Nieuport, ale letecké boje už nikdy nevyzerali ako predtým.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.