Rozpad žalára národov. Zmluva, ktorá urýchlila vznik Československa, oslavuje storočnicu

Vlastná slovenská administratíva, snem aj súdy. Slovenčina ako úradný jazyk v školách, v štátnych inštitúciách i vo verejnom živote. A najmä vznik samostatného štátu spojením českých krajín a Slovenska.

Toto boli hlavné body dohody, ktorú presne pred 100 rokmi uzavrel budúci československý prezident Tomáš Garrique Masaryk v pennsylvánskom Pittsburghu so zástupcami amerických Slovákov a Čechov. Ako sa neskôr ukázalo, Pittsburská dohoda sa stala jedným zo základných kameňov, ktoré o päť mesiacov neskôr viedli k vytvoreniu samostatného Československa.

Koniec žalára národov
Prvá svetová vojna sa pomaly blížila k svojmu koncu a čoraz viac bolo jasné, že Rakúsko-Uhorsko bude medzi porazenými. Jednotlivé národy, ktoré dlhé desaťročia tvorili žalár národov, ako sa táto monarchia prezývala, stupňovali svoje úsilie o dosiahnutie čo najlepšej vyjednávacej pozície pred očakávaným rozpadom nenávidenej krajiny riadenej z Viedne a Budapešti.


Medzi tými, kto sa snažil získať podporu kľúčových svetových mocností pre vznikajúci nový štát na mape Európy, bol aj vtedajší predseda Československej národnej rady Masaryk. Ten na jar 1918 vycestoval do Spojených štátov, aby získal podporu tamojších Čechov a Slovákov, ale i amerických lídrov a verejnosti pre samostatné Československo.

O tom, že Masaryk a jeho spolupracovníci mal svoje kroky veľmi dobre premyslené, svedčí aj výber miesta na podpis tejto kľúčovej zmluvy. „O Pittsburghu sa hovorilo, že je po Budapešti najväčším slovenským mestom na svete,“ uviedol pre HN slovenský historik Dušan Kováč.

Pennsylvánske bane boli v tom čase plné Slovákov, ktorí sa na prelome 19. a 20. storočia vybrali za Atlantik hľadať šťastie. V žiadnom meste na území dnešného Slovenska nežilo toľko Slovákov, ako práve v Pittsburghu. Pomerne silné zastúpenie v ňom mala aj česká menšina, hoci Slovákov tam bolo výrazne viac. „V tomto meste ako významnom priemyselnom komplexe USA žila početná komunita amerických Čechov aj Slovákov. Preto bolo zároveň dôležitým strediskom ich národného hnutia,“ uviedol pre HN Petr Prokš z Historického ústavu Akadémie vied Českej republiky.

Masarykova misia
V máji 1918 prišiel Masaryk do Pittsburghu a v júni rokoval s americkými top politikmi, konkrétne prezidentom Woodrowom Wilsonom a ministrom zahraničných vecí Robertom Lansingom. „Dohoda mala preto zároveň posilniť vyjednávaciu pozíciu Masaryka pri rokovaní o prípadnom vzniku samostatného Československa,“ hovorí Prokš.

Originál Pittsburskej dohody sa v roku 2008 pri príležitosti 90. výročia jej podpísania dostal aj do Bratislavy.
Originál Pittsburskej dohody sa v roku 2008 pri príležitosti 90. výročia jej podpísania dostal aj do Bratislavy.
Zdroj: TASR

​Zmluva, ktorá zaručovala Slovákom veľké práva v rámci spoločného štátu, nesie dátum 30. mája 1918. Masaryk ju podpísal s predstaviteľmi Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov podpísal o deň neskôr. „Už v Clevelandskej dohode z októbra 1915 sa Česi a Slováci dohodli na budúcom česko-slovenskom zväzku. Pittsburská dohoda následne určovala hlavné zásady spoločného súžitia,“ konštatoval pre HN český historik Jiří Friedl.

Hoci zmluva nebola právne záväzná, v snahách oboch našich národov o vlastný štát zohrala veľkú úlohu. „Pittsburská dohoda mala propagačný zmysel. Jej cieľom bolo presvedčiť prezidenta Wilsona, aby zo svojich plánov vypustil predstavu o zachovaní Rakúsko-Uhorska po skončení prvej svetovej vojny. Zároveň mala nakloniť verejnú mienku Američanov v prospech Čechov a Slovákov,“ dodal Dušan Kováč.

Práve Wilson totiž na rozdiel od lídrov niektorých európskych veľmocí ako Francúzsko, Veľká Británia či Taliansko vo svojich pôvodných plánoch nerátal s rozpadom monarchie a vznikom národných štátov. Spomínané krajiny napríklad pritom už predtým uznali československé légie ako základ budúcej armády nezávislého štátu.

Vtedajší šéf Bieleho domu bol však autorom 14-bodového plánu, ktorý síce počítal s väčšou autonómiou pre jednotlivé národy, ale v rámci Rakúsko-Uhorska. „Oproti Poliakům boli československí politici v roku 1918 v horšej situácii. Obnovenie poľského štátu bolo vymenované ako jeden z postulátov v rámci známych Wilsonových 14 bodov,“ doplnil Friedl.

A práve postoj Wilsona chcel Masaryk svojimi rokovaniami i podpisom Pittsburskej dohody zmeniť. „Vtedajší šéf americkej diplomacie Robert Lansing vyjadril podporu vzniku národných štátov. V USA je však prezidentský systém, takže rozhodujúci bol názor šéfa Bieleho domu,“ pripomenul Kováč.

Prijatím Pittsburskej dohody sa postoj Wilsona začal meniť. Nasledovalo niekoľko ďalších krokov, ktoré vyvrcholili v polovici októbra 1918 prijatím Washingtonskej deklarácie. Zahraničný odboj Čechov a Slovákov touto deklaráciou, ktorú pripravil Masaryk so svojimi spolupracovníkmi, vyhlásil nezávislú a zvrchovanú Československú republiku. O necelé dva týždne neskôr, oficiálne 28. októbra 1918, už začalo samostatné Československo existovať aj v skutočnosti.

Podpora Spojených štátov ako jednej z globálnych veľmocí bola pri Masarykových snahách o nezávislosť krajiny dôležitá. „Bez tejto podpory by cesta k samostatnému Československu bola náročnejšia,“ pripomenul Kováč.

Podľa neho práve Washingtonská deklarácia pomohla definitívne nakloniť mienku USA na stranu Československa. Jej prijatie sa u Američanov stretlo s mimoriadne pozitívnym ohlasom. Názvom, formou i obsahom sa totiž podobala na Deklaráciu nezávislosti Spojených štátov, na ktorú sú Američania obzvlášť hrdí. Práve ňou vyhlásili štvrtého júla 1776 samostatnosť. Štvrtý júlový deň je pre nich dodnes najväčším sviatkom.

Prijatím Washingtonskej deklarácie sa tak Masarykovi definitívne podarilo získať na svoju stranu Wilsona. Ten neskôr na žiadosť Rakúsko-Uhorska o podporu odpovedal, že o osude monarchie nerozhodne americký prezident, ale samotné národy, ktoré ju tvorili.

Podpora Američanov bola dôležitá aj kvôli tomu, že práve Spojené štáty patrili medzi hlavné ciele našich emigrantov. „V USA žili početné české a slovenské národnostné skupiny zložené z vysťahovalcov a ich potomkov. Pittsburgh ako dôležité priemyselné stredisko, v ktorom Česi a Slováci nachádzali uplatnenie, patril k jednému z centier života oboch národnostných skupín,“ podčiarkol Friedl z Historického ústavu Akadémie vied Českej republiky.

Ešte oveľa zásadnejšia pre vznik československého štátu však podľa neho bola podpora Francúzska, ktoré už 29. júna 1918 uznalo Československú národnú radu za základ budúcej československej vlády. „V auguste rovnaký krok urobili Briti. Američania až druhého septembra uznali radu ako vládu de facto,“ doplnil Friedl.

Ani podpora európskych krajín však nebola úplne od začiatku jednoznačná. „Západné spojenecké mocnosti, popri Spojených štátoch aj Veľká Británia a Francúzsko, v priebehu vojny nepočítali s rozpadom Rakúsko-Uhorska a vytvorením samostatných štátov v strednej Európe. Chceli s ním predevšetkým uzavrieť separátny mier a tým ho odtrhnúť od Nemecka, ktoré potom plánovali rýchlo poraziť. Maximálne uvažovali o vnútorných demokratických reformách a federalizácii habsburskej ríše,“ upozorňuje Prokš.

V máji 1918 sa však podľa neho Viedeň bezvýhradne podrobila Berlínu a v podstate sa vzdala vlastnej vojenskej a zahraničnej politiky. „Západné veľmoci preto začali uvažovať o zničení Rakúsko-Uhorska, čo práve v priebehu leta a jesene 1918 využil československý zahraničný odboj v súčinnosti s domácim českým a slovenským odbojom. Výsledkom bol rozpad habsburskej ríše a vytvorenie ´nástupníckych´ štátov, medzi nimi aj Československa, v súvislosti s porážkou Nemecka a Rakúsko-Uhorska v prvnej svetovej vojne,“ spresnil český historik.

Spor o autonómiu
Pittburská dohoda tak zároveň plnila úlohu zjednodujúceho faktora medzi tými, ktorí počas vojny bojovali za samostatné Československo. „Mala zásadný význam pre zjednotenie československého zahraničného odboja na sklonku prvnej svetovej vojny v lete 1918. Jej základné ustanovenie predpokladalo spojenie českých krajín a Slovenska do spoločného a samostatného československého štátu. Ten mal byť demokratickou republikou s autonómnym postavením Slovenska,“ zdôraznil Petr Prokš.

Pittsburská dohoda však priniesla aj zopár úskalí, ktoré prakticky až do rozpadu Československa kazili vzťahy medzi oboma národmi. Slovenskú autonómiu totiž krátko po vzniku Československa začali spochybňovať viacerí českí politici, medzi nimi aj samotný Masaryk. Ten neskôr tvrdil, že išlo len o lokálnu dohodu amerických Čechov a Slovákov bez akejkoľvek právnej záväznosti. Vlastný snem, administratívu či súdy odmietal Slovákom priznať s odôvodnením, že nový štát je krehký a autonómia pre Slovákov by mohla vzbudiť podobné snahy u trojmiliónovej nemeckej menšiny.

Situácia nakoniec došla tak ďaleko, že v januári 1919 došlo na príkaz z Prahy k zrušeniu Slovenskej národnej rady. Tá vznikla necelý rok predtým, teda v čase zániku Rakúsko-Uhorska, a prispela k pripojeniu slovenského národa k novovznikajúcemu štátu.

Originál Pittburskej dohody vystavili v slovenskom parlamente pred desiatimi rokmi, pri príležitosti 90. výročia jej podpísania. Tento dokument, ktorý je vo vlastníctve Historického múzea v Pittsburghu, príde do našej krajiny aj tento rok. V júni sa na Bratislavskom hrade stane jedným z hlavných ťahákov reprezentatívnej Česko-slovenskej/Slovensko-českej výstavy.

O čom hovorila Pittsburská dohoda
– schvaľuje politický program usilujúci sa o spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte
– Slovensko dostane vlastnú administratívu, snem a súdy
– slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úradoch a vo verejnom živote vôbec
– Česko-slovenský štát bude republikou, jeho konštitúcia bude demokratická

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.