Slovanskí námorníci mali už vojny plné zuby, ich vzbura sa však skončila fiaskom

Za prvej Československej republiky sa oslavovala ako „akcia slovanských námorníkov za oslobodenie od nenávideného rakúsko-uhorského režimu“, po februári 1948 a nástupe komunistov k moci sa zase zdôrazňovalo, že námorníci povstali hlavne pod vplyvom boľševickej revolúcie v Rusku. Skutočnosť ale bola iná: dôvodom bola túžba námorníkov po mieri a nespokojnosť so sociálnymi podmienkami.

Vzbura v Kotorskom zálive (Boka Kotorska) sa začala 1. februára 1918. Zúčastnilo sa jej asi šesťtisíc najmä slovanských námorníkov z asi štyridsiatich lodí v zálive, kde bol veľký prístav rakúsko-uhorského vojnového loďstva. Velenie armády ale vzburu kvôli nerozhodnosti jej aktérov pomerne rýchlo potlačilo. Zatknutých a uväznených bolo 800 námorníkov a 432 z nich postavili pred mimoriadne vojnové súdy.

O charaktere vzbury sa prakticky hneď začali viesť spory. Kým rakúski a nemeckí historici ju (do roku 1945) hodnotili ako rebéliu nespoľahlivých elementov slovanských národností a v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskoršej Juhoslávii) bola považovaná za boľševickú, v Československu sa počas prvej republiky dátum vzbury oslavoval ako výročie akcie slovanských námorníkov za oslobodenie od nenávideného režimu.

Po februári 1948 sa v Československu ako dôvod vzbury zdôrazňoval hlavne vplyv ruskej boľševickej revolúcie, český námorník a jeden z vodcov kotorskej rebélie František Rasch bol opisovaný ako „uvedomelý socialista-revolucionár“, vzbúrenci „stáli pod červenou vlajkou revolúcie“ a medzi námorníkmi vraj vznikali „ilegálne revolučné organizácie“.

Podľa znalca vzbury, českého námorného historika Reného Grégra, ktorého otec v čase služby v námorníctve Františka Rascha poznal, bola ale hlavnou príčinou vzbury túžba po mieru, všeobecná únava z dlhej vojny a nevyhovujúce ťažké sociálne podmienky na lodiach.

Pancierový krížnik Sankt Georg.
Pancierový krížnik Sankt Georg.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Podľa Grégra nebolo vystúpenie námorníkov pripravované ako vzbura (vo výpovediach pred súdom ho iniciátori akcie sami nazývali „manifestáciou za mier“), ale až postupne nadobudlo túto podobu. O revolúcii v Rusku sa v prostredí námorníkov v tom čase nevedelo prakticky nič, vedelo sa však o mierovej ponuke ruskej vlády aj o posolstve amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktoré posilňovalo nádeje na mier.

Manifestácia za mier vypukla na pravé poludnie 1. februára 1918 na ubytovacej lodi Gäa. Vzápätí sa k nej pridala posádka veliteľského krížnika Sankt Georg a postupne sa k týmto dvom lodiam pripájali aj posádky ďalších. Vzbúrenci potom ovládli loď Sankt Georg a podľa svedeckých výpovedí prvé hodiny ich mierovej demonštrácie pripomínali tak trocha operetu. Námorníci opojení náhlou slobodou, a tiež vínom, hádzali do mora stroje z kancelárií, telocvičné náradie, kotly s jedlom a v admirálskej jedálni rozbíjali porcelán.

Vzbúrenci vypracovali deväťbodový dokument Čo chceme (autori sa pod neho podpísali ako námornícky komitét), v ktorom požadovali okamžité uzavretie mieru, zlepšenie stravy, viac dovoleniek či záruku beztrestnosti pre účastníkov demonštrácie.

Kapitulácia vzbúrencov na krížniku Sankt Georg.
Kapitulácia vzbúrencov na krížniku Sankt Georg.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Druhý deň vzbury zvolili za predsedu lodného komitétu Františka Rascha, postupne ale začala medzi námorníkmi narastať skepsa. Záliv bol navyše ďalšími plavidlami zablokovaný, aby sa zabránilo vyplávaniu vzbúrených lodí.

Rakúsko-uhorské velenie bolo odhodlané vzburu jednoznačne potlačiť a okrem toho, že do prístavu stiahlo posily, uviedlo do pohotovosti posádky pobrežných pevností, ktoré mali po lodiach vzbúrencov spustiť paľbu a potopiť ich, ak by sa pokúsili zo zálivu vyplávať. Veliteľ krížnikovej flotily kontradmirál Alexander Hansa, ktorého rebeli zajali, im pri rokovaní odmietol zaručiť beztrestnosť, bol však ochotný s nimi vyjednávať.

Po tom, ako sa na druhý deň chcela k vzbure pridať posádka lode Kronprinz Erzherzog Rudolf, ktorá hliadkovala pri vstupe do prístavu, a z pevností na ňu spustili paľbu, bolo jasné, že velenie ustupovať nemieni. Vzbúrené lode jedna po druhej postupne sťahovali červené vlajky a od revolty odskakovali. Napokon sa vzbura skončila 3. februára kapituláciou posledných jej aktérov.

Zajatí vzbúrenci pred budovou súdu v Kotore.
Zajatí vzbúrenci pred budovou súdu v Kotore.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Keď 29-ročný Rasch 7. februára 1918 vypovedal pred vojenským súdom, ktorý mu pripisoval, že vzburu podnecoval a organizoval, bránil sa slovami: „Aké podnecovanie. Čo tam ešte bolo na podnecovanie, keď som až na druhý deň predpoludním prišiel na Sankt Georg? Naopak, chcel som akcii vrátiť charakter manifestácie za mier, zabrániť anarchii a dať jej určitý poriadok a organizáciu.“

Jeho slová sudcom stačili, aby ho odsúdili na trest smrti ako vodcu a podnecovateľa vzbury. Neverili mu, že na loď prišiel až na druhý deň. „Podľa zápisov vojnového súdu sa správal pri pojednávaní dôstojne, svoju úlohu na rozdiel od všetkých ostatných nepopieral a vo svojom presvedčení o správnosti boja za ideu mieru zotrval,“ pripomína Grégr.

Štyroch vodcov vzbury – Čecha Františka Rascha a Juhoslovanov Antuna Grabara (poddôstojníka zo základne Kumbar), Jerka Šižgorića (guľometčíka z lode Sankt Georg) a Mateho Brničevića (guľometčíka z plavidla Gäa) – odsúdili na trest smrti a 11. februára 1918 o šiestej hodine ráno v dedinke Škaljari popravili.

František Rasch a jeho list na rozlúčku, ktorý po vynesení rozsudku napísal svojej mame.
František Rasch a jeho list na rozlúčku, ktorý po vynesení rozsudku napísal svojej mame.
Zdroj: Wikimedia Commons