Americký prezident pred sto rokmi šokoval Európu: Chcem, aby takto po vojne vyzeral svet

„Chceme, aby na svete bolo bezpečne každému mierumilovnému národu, ktorý, ako my sami, chce žiť svojim vlastným životom, rozhodovať o svojich vlastných inštitúciách,“ povedal americký prezident 8. januára 1918 v Kongrese. Program, ktorý tam predniesol, sa týkal medzinárodného usporiadania sveta po prvej svetovej vojne z hľadiska postoja USA.

Demokratický prezident, ktorý svoj úrad zastával v rokoch 1913 až 1921, chcel v Štrnástich bodoch, ako sa spomínané vyhlásenie nazýva, oboznámiť svet s návrhom, akým spôsobom vyriešiť prebiehajúcu vojnu a povojnové usporiadanie.

V posolstve, ktoré sám označil za „program svetového mieru a jediný možný program“, volal po otvorenej diplomacii, slobode v obchode, celosvetovom odzbrojení, práve národov na sebaurčenie a hlavne po vzniku Spoločnosti národov. Medzinárodná organizácia mala zabezpečovať princípy kolektívnej bezpečnosti a spolupráce.

„Toto sú americké princípy, americká politika. Nemali by sme sa usilovať o iné. Sú to zároveň princípy a politika prezieravých mužov a žien v každom modernom národe, v každom osvietenom spoločenstve. Sú to princípy celého ľudstva a musia zvíťaziť,“ povedal Wilson, ktorý na programe pracoval od leta 1917 a jeho prípravu urýchlilo vypuknutie boľševickej revolúcie v Rusku. Boľševizmus totiž považoval za jed a obával sa, že jeho šírenie do ďalších krajín by mohlo zabrániť v presadzovaní mierovej politiky.

Program rozdelil na dve časti, pričom osem jeho bodov označil za povinné. Splnenie zvyšných šiestich podľa neho síce nebolo úplne nutné, ako však povedal, bolo by dobré, keby boli dosiahnuté.

V prvých piatich bodoch sa šéf Bieleho domu venoval zásadám povojnovej spolupráce. Okrem iného zahŕňali odstránenie kabinetnej diplomacie, slobodnú moreplavbu, zlikvidovanie prekážok medzinárodného obchodu, obmedzenie zbrojenia a vyriešenie koloniálnej otázky.

V bodoch šesť až trinásť Wilsonovho plánu sa hovorilo o vytvorení povojnového usporiadania sveta na základe zásady sebaurčenia národov a vzniku etnických štátnych hraníc. Išlo najmä o evakuáciu cudzích vojsk z ruského územia, obnovu suverenity Belgicka, vrátenie Alsaska-Lotrinska Francúzsku, či úpravu talianskych hraníc podľa národnostného princípu. Ďalej malo dôjsť k ukončeniu okupácie Rumunska, Srbska a Čiernej Hory a zabezpečeniu prístupu Srbska k moru, venoval sa tiež nezávislosti Turecka, autonómii pre neturecké národnosti Osmanskej ríše a takisto vytvoreniu nezávislého Poľska s prístupom k moru.

Posledný 14. bod súvisel so vznikom Spoločnosti národov. Americký Senát ale tento pakt proti vôli Wilsona neratifikoval a USA napokon zostali mimo organizácie. Prezident bol sklamaný, jeho ideu nakoniec uskutočnil až jeho neskorší nástupca Franklin Delano Roosevelt, ktorý sa podstatne zasadil o vznik Organizácie spojených národov.

Dobová karikatúra z amerických novín, reagujúca na Wilsonov program.
Dobová karikatúra z amerických novín, reagujúca na Wilsonov program.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Americký prezident neobišiel pravdaže ani Rakúsko-Uhorsko, ktorému sa venoval v desiatom bode a v súvislosti s ním takisto zdôraznil termín právo na sebaurčenie. Zastával názor, že jednotlivým národom, ktoré v rámci monarchie žijú, má byť poskytnutá príležitosť na autonómny vývoj.

Wilson sprvu váhal, búrať Rakúsko-Uhorsko sa mu veľmi nechcelo, videl ho totiž ako možný základ prípadnej budúcej európskej federácie. Nakoniec ale názor zmenil a Spojené štáty zohrali výraznú úlohu aj pri vzniku samostatného Československa v októbri 1918.

Práve márne úsilie Čechov a Slovákov o rovnoprávne postavenie v rámci habsburskej monarchie vyústilo počas prvej svetovej vojny do rozhodnutia opustiť Rakúsko-Uhorsko. Vôľu založiť vlastný štát vyjadrovala Washingtonská deklarácia, ktorú 18. októbra 1918 publikovala dočasná exilová vláda na čele s Tomášom Garriguom Masarykom. Bola to priama reakcia na návrh rakúskeho cisára Karola I. na federalizáciu monarchie. Washingtonskej deklarácii, ktorú Masaryk odovzdal Wilsonovi, sa pripisuje aj vplyv na znenie nóty, v ktorej Washington následne odmietol mierové ponuky Rakúska. Prezident USA zdôraznil, že autonómia národov vo federatívnom štáte, ako ju navrhla Viedeň, už nie je dostatočným podkladom pre mierové rokovania. Bezprostredným impulzom k vzniku Československa bola napokon ochota Viedne rokovať o mierových podmienkach predložených Wilsonom.

Celý jeho program Štrnástich bodov bol na sklonku vojny vnímaný ako revolučný krok. Veľkú odozvu a podporu mal najmä u širokej verejnosti, ktorá po bezmála štvorročnom vojnovom utrpení túžila po trvalom mieri. Predstavitelia európskych štátov sa však k nemu stavali zdržanlivo a ich reakcie boli rôzne.

Veľká Británia ako námorná veľmoc napríklad kategoricky odmietala zásadu slobodnej moreplavby. Francúzsko síce vnímalo bod o navrátení Alsaska-Lotrinska ako satisfakciu, malo však väčšie požiadavky. Paríž navyše odmietal Wilsonom prezentovaný zmierlivý prístup voči Nemecku. To naopak reagovalo na program ofenzívou na fronte. Štáty Dohody však zakrátko prevzali iniciatívu a Nemci boli neskôr prinútení začať mierové rokovania práve na základe Štrnástich bodov.

Hoci musel Woodrow Wilson pri presadzovaní svojho programu prekonať mnohé problémy a v konečnom dôsledku sa mu ani všetky body nepodarilo presadiť, veril, že európskych spojencov presvedčil o jeho potrebe a prospešnosti. V roku 1919 bol napokon za svoju aktivitu ocenený Nobelovou cenou za mier.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.